Drevená hlava banánového štátu

Konštatovanie, že Ivan Gašparovič bol mizerným prezidentom, by bolo veľmi zavádzajúce. Hoci bol v najvyššej ústavnej funkcii desať rokov, nikdy sa nestal hlavou štátu. Nedokázal prekročiť tieň vodcovho lokaja.

Na Gašparovičovu akademickú kariéru spomínajú niekdajší kolegovia väčšinou s pobaveným úškrnom. Práve z tých čias pochádza jeho prezývka "Ičo Blatník“, a omnoho viac sa z nich o ňom v kolektívnej pamäti neuchovalo.

Gašparovičova politická kariéra začala v okamihu, keď ho v roku 1990 ako nominanta vtedajšieho ministra vnútra Vladimíra Mečiara vymenovali za federálneho generálneho prokurátora. Po dvoch rokoch ho prezident Václav Havel odvolal, bez oficiálneho zdôvodnenia. "Veď som nič neurobil,“ bránil sa na stretnutí s Havlom. "No práve...,“ vysvetlil mu prezident. Skutočným dôvodom bolo, že Gašparovič ako generálny prokurátor "nekonal“. Preložené do všeobecne zrozumiteľnej slovenčiny: dôležité kauzy zametal pod koberec.

"Vyhlásil som, že pokiaľ budem generálnym prokurátorom, Mečiara nikto stíhať nebude,“ nechal sa počuť samotný Gašparovič. Išlo predovšetkým o kauzu "Tisova vila“, bývalé sídlo ŠtB, z ktorého polícia odniesla spisy viacerých bývalých spolupracovníkov a agentov komunistickej tajnej polície. Či sa tak stalo na priamy pokyn ministra vnútra Mečiara, prípadne koho každého tými spismi vydierali, sa už nedozvieme. Vzťah Gašparoviča s Mečiarom však získal v tom období nesmierne pevné základy a vydržal netypicky dlho, zhruba desaťročie.

Starý ujo

Už od roku 1992 až do pyrrhického volebného víťazstva v roku 1998 bol "Ičo Blatník“ Mečiarovým predsedom národnej rady. Vrcholným okamihom jeho výkonu druhej najvyššej ústavnej funkcie bolo, keď na pôde parlamentu nazval vtedajšiu hlavu štátu "starým chujom“. Viac slovných prešľapov nájdete TU.

Žiadnym zo svojich neskorších prezidentských výrokov žiaľbohu, a niekedy je to aj chvalabohu, že žiaľbohu, už urážku Michala Kováča neprekonal. Pápež Dominik, Libanonská zmluva, srbské pobrežie, spojené nádory, západný Balkón, či biele na čiernom boli len úsmevnými zlyhaniami prezidenta hlavy štátu, ktorý občas vykazoval niektoré príznaky stareckej demencie. Nikto ich nebral o nič vážnejšie, ako samotného Gašparoviča, takže zostali bez reálnych následkov.

Keď počas legendárnych mítingov HZDS na bratislavských Pasienkoch trúsili spolu Mečiarom vulgárne žarty na adresu zosnulej manželky prezidenta Havla, všimli si to síce aj zahraničné médiá, ale od prominentov HZDS v konečnom dôsledku nikto nijakú noblesu nečakal. Ako primitívi vládli a tak sa aj správali.

Nový pán

Ustanovujúca schôdza národnej rady v roku 1994 pod Gašparovičovým vedením vošla do dejín pod názvom "noc dlhých nožov“. Mečiar to vtedy povedal jasne: "Je po voľbách, zvyknite si!“ A bolo si na čo zvykať. Kauzy ako zbavenie Františka Gauliedera poslaneckého mandátu, marenie referenda, únos prezidentovho syna alebo vražda Róberta Remiáša nás závratnou rýchlosťou posúvali na ceste k integrácii s Bieloruskom a strednou Áziou. Na niektorých sa Gašparovič aktívne podieľal, iné podporil len morálne a politicky.

Prvý a pravdepodobne aj poslednýkrát vo svojom živote sa Ivan Gašparovič zachoval slušne, keď zotrval po Mečiarovom boku aj počas štyroch rokov, keď sa delili o suchú kôrku trpkého opozičného chlebíka. No keď ho v roku 2002 Mečiar nezaradili na volebnú kandidátku, uvedomil si, že "to, čo sa stalo na sneme, bolo mimo demokratických princípov“. Opustil HZDS, založil si vlastnú stranu – HZD a o dva roky neskôr kandidoval na post starého uja.

Rozhodujúce druhé kolo prezidentských volieb bolo vskutku bizarné. Somár sa po chrbte svojho jazdca vyšplhal až do niekdajšieho pionierskeho paláca. Ľud si musel vybrať medzi Mečiarom a Gašparovičom, takže vcelku logicky rozhodol, že bábkar je nebezpečnejší, ako jeho bábka, a hlasoval za Gašparoviča. Lenže to už drevenou hlavou kývala ruka Roberta Fica. Vo voľbe do druhého funkčného obdobia už rozhodla jednoznačná podpora Gašparovičovho nového pána.

Zmätený starec

Ako prezident republiky sa Ivan Gašparovič podpísal pod mnoho vecí, na ktoré by nijaký štátnik nebol hrdý. On však štátnické ambície nikdy nemal.

Spočiatku išlo len o to, že džob v paláci je predsa len lepší, ako rad na úrade práce, mohol sa povoziť v naozajstnom pretekárskom aute a dobre padli aj voľné lístky na hokej. Ku koncu to už vyzeralo, že sa aj sám čuduje, kto sú všetci tí vážni ľudia vo formálnom oblečení a prečo mu nikto nechce ukázať, kde je východ z toho čudného múzea.

Až Ivana Gašparoviča konečne prepustia z Grasalkovičovho ústavu, odíde na srbské pobrežie, ktoré leží na západnom balkóne. Stratí sa v krajine svojej hlavy a dejiny naňho s úľavou zabudnú.

To, čo sám považoval za vrchol kariéry, bolo zároveň aj Gašparovičovým trestom. Veď  čo už môže byť ponižujúcejšie, ako byť zmäteným starcom zababraným špinou svojej politickej práce, vystaveným vo výklade najvyššej ústavnej funkcie?