Povolebná škodoradosť

Citeľnú zmenu pocíti iba Harabin. Padá z obrovskej výšky.

Bolo by príjemné povedať si, že so Štefanom Harabinom aj v súdnictve končí mečiarovská éra. No nebolo by to presné. Justícia iba stratila tvár. Azda získa nejakú vľúdnejšiu a hlavne dôveryhodnejšiu, no jej podstata sa jednou správnou ne-voľbou ani zďaleka nezmení.

Tvrdenie, že sudcovia sú skorumpovaní, by bolo napriek obrovskej nedôvere občana v spravodlivosť tak trochu nespravodlivé. Bežný sudca rieši rozvody, drobné krádeže, domáce násilie, spor o dva áre záhrady alebo rozhašterených dedičov. Drobnosti, pri ktorých úplatok nikto nečaká, ani nenúka.

Tí, ktorí rozhodujú veľké kauzy a významne si vylepšujú sudcovský  plat, tvoria kastu vyvolených. Netvoria väčšinu, iba jej vládnu. Nevyberavými spôsobmi, bez ohľadu na zákony, ktoré majú vykladať a presadzovať, verejnú mienku či škody na vlastnej dôveryhodnosti.

No radový sudca nebýva nepoctivý, iba zbabelý. Úplne mu chýba obyčajná ľudská odvaha. Nechce dopadnúť ako Majchrák či Lauková.

Ak sa v súdnej rade nenašlo desať členov, ktorí by svojimi hlasmi pre Harabina verejne potvrdili tento stav, neznamená to, že ho automaticky prestali považovať za vyhovujúci, alebo, varuj Bože, našli svoju stratenú hrdosť.

Harabin len neodhadol mieru a stratil politickú podporu. Politické náklady Roberta Fica na jeho udržanie vo funkcii prekročili zisky z lojality šéfa najvyššieho súdu. Stačilo, že Fico nechal proti Hrabinovi postaviť vlastnú kandidátku a to bol pre najvyšší orgán sudcovskej samosprávy dostatočný signál. V skutočnosti vládna moc zasa len vcelku hrubo zasiahla do súdnej. Nie prvý a rozhodne ani posledný raz.

Kým neodíde aj posledný z dnešných sudcov do dôchodku, nemáme dôvod na radosť, len na škodoradosť. Citeľnú zmenu totiž pocíti iba Harabin. Padá z obrovskej výšky. Ako kedysi povedal Harabinov duchovný otec Vladimír Mečiar – je po voľbách, zvykajte si.