HISTÓRIA: Dnes uplynulo 70 rokov od popravy Jozefa Tisa

BRATISLAVA 18. apríla (SITA) – Pred 70 rokmi bol popravený Jozef Tiso, ktorý bol prezidentom Slovenskej republiky existujúcej v rokoch 1939 – 1945. Tiso sa narodil 13. októbra 1887 vo Veľkej Bytči. Ľudovú školu vychodil v rodnej Veľkej Bytči, gymnaziálne štúdiá absolvoval v Žiline. „Následne na odporúčanie nitrianskeho biskupa študoval na viedenskom Pázmáneu, jednej z najelitnejších univerzít pre budúcich kňazov v celej Európe,“ povedal pre agentúru SITA Anton Hruboň z Katedry európskych kultúrnych štúdií Filozofickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Za kňaza bol vysvätený 14. júla 1910 v Košiciach, štúdiá definitívne zavŕšil doktorátom o rok neskôr, za čo mu udelili titul doktor teológie.

„Tiso patril v medzivojnovom období k najbližším Hlinkovým spolupracovníkom a dôsledným zástancom teritoriálnej autonómie Slovenska v rámci ČSR. Tento cieľ sa snažil dosiahnuť diplomatickou cestou, teda dohodou s predstaviteľmi tzv. hradnej politiky.

Národnoemancipačné požiadavky HSĽS, dlhodobo jednoznačne najsilnejšej politickej strany na Slovensku za prvej ČSR, však neboli napriek viacerým prísľubom splnené,“ upozornil Hruboň. Autonómia Slovenska bola vyhlásená až po smrti Andreja Hlinku a po mníchovských udalostiach, 6. októbra 1938. Jozef Tiso sa stal premiérom slovenskej autonómnej vlády a vo funkcii zotrval až do marca 1939. V čase, keď radikálni predstavitelia HSĽS okolo Vojtecha Tuku, Alexandra Macha a Ferdinanda Ďurčanského požadovali nezávislosť Slovenska, Tiso zotrvával podľa historika na platforme autonómie Slovenska v rámci ČSR, pričom považoval tendencie za osamostatnenie za unáhlené a prikláňal sa k evolučnému budovaniu úplnej štátnej samostatnosti v horizonte niekoľkých rokov. „Rozhodne neobstoja obvinenia Jozefa Tisa z rozbíjačstva republiky, ktoré tvorili zásadnú časť jeho obžaloby pred povojnovým retribučným Národným súdom a zatieňovali Tisovu zodpovednosť za omnoho problematickejšie aspekty jeho politického pôsobenia, napríklad zodpovednosť za perzekúcie občanov štátu, ktorého bol najvyšším predstaviteľom,“ povedal Hruboň. 

Potom, čo ho 9. marca 1939 úradujúci československý prezident Hácha odvolal z funkcie ministerského predsedu autonómnej vlády, utiahol sa nakrátko na svoju faru v Bánovciach nad Bebravou. V dôsledku udalostí, keď nový slovenský premiér Karol Sidor odmietol návrh nemeckých emisárov okamžite vyhlásiť samostatnosť Slovenska, sa Nemci rozhodli kontaktovať Tisa s pozvaním k Adolfovi Hitlerovi. Vzhľadom na danú situáciu sa úradujúca hlava HSĽS odobrala do Berlína. Hitler na stretnutí 13. marca 1939, ako uviedol Hruboň, Tisovi oznámil, že Česko-Slovensko bude likvidované a Slovensko musí konať „blitzschnell“: vyhlásiť nezávislosť pod ochranou Nemeckej ríše, alebo bude ponechané svojmu osudu, čo Tiso pravdepodobne chápal ako nepriamu vyhrážku možného rozparcelovania medzi susedné štáty. „Hoci bol takýto variant z pohľadu nemeckej geopolitiky nepravdepodobný, Tiso pod tlakom udalostí a v snahe dodržať ústavnosť tak závažného rozhodnutia, nechal na druhý deň zvolať autonómny snem, ktorý rozhodol o vyhlásení Slovenského štátu,“ povedal historik s tým, že 14. marca 1939 sa Jozef Tiso stal premiérom jeho prvej vlády, v ktorej pôsobil až do jeho zvolenia za prezidenta 26. októbra 1939. V októbri bol počas trenčianskeho zjazdu HSĽS zároveň zvolený za predsedu strany. 

Počas výkonu prezidentskej funkcie presadzoval Tiso podľa Hruboňa zdanlivo umiernenú politiku, ktorá tvorila v kolektívnom vnímaní slovenskej spoločnosti protiváhu predstáv radikálnych kruhov HSĽS v oblasti zachovania relatívnej nezávislosti voči Nemecku a v oblasti charakteru režimu Slovenskej republiky. V zásadných vnútropolitických otázkach sa však s tzv. radikálmi vo svojej podstate nerozchádzal, čo v princípe platilo i v procese postupnej dehumanizácie, pauperizácie a likvidácie židovskej komunity na Slovensku. „Významný prelom znamenali salzburské rokovania v júli 1940, kedy Hitler donútil Tisa vykonať zmeny vo vláde. Minister vnútra a zahraničných vecí Ferdinand Ďurčanský bol z funkcií odvolaný a na jeho miesta boli dosadení Alexander Mach a Vojtech Tuka. Napriek ich pokusom o oslabenie prezidentových pozícií Tiso v konkurenčnom boji v konečnom dôsledku obstál. Je však pravdou, že na zachovaní jeho postavenia mali záujem samotní nacisti, ktorým neustále pnutie vo vládnom tábore vyhovovalo pre presadzovanie vlastných požiadaviek,“ konštatoval Hruboň. 

Svoj vplyv na chod slovenskej politiky po Salzburgu radikáli podľa historika využili, aby posunuli ďalej podľa nich pomalé a neefektívne riešenie židovskej otázky. Séria diskriminačných opatrení vyústila napokon do prijatia tzv. Židovského kódexu a následných deportácií značnej časti Židov do koncentračných táborov. „Tisove postoje k riešeniu židovskej otázky na Slovensku tvoria najneuralgickejšiu stránku jeho politickej činnosti, tak z pozície hlavy štátu, ako i katolíckeho kňaza. Voči deportáciám sa nielenže zachoval absolútne ľahostajne, ale transporty Židov dokonca označil za legitímne a v súlade s kresťanskou morálkou. O reálnom osude, ktorý na Židov v okupovanom Poľsku čakal, nemal spočiatku tak on, ako nik z členov vlády bezprostredné informácie, čo však jeho zodpovednosť nijako neznižuje. Tiso v žiadnom prípade nebol hlupák, správami o drastickom zaobchádzaní so Židmi na východných územiach zo strany nemeckej okupačnej moci disponoval už od druhej polovice roka 1941, navyše Hitler, do rúk ktorého ľudácky režim slovenských Židov vydal, sa dlhodobo netajil ambíciou židovskú komunitu vyničiť. Tiso Židov napriek tomu, že mali slovenské štátne občianstvo, za občanov svojho štátu nepovažoval, ich osud mu bol viac menej ukradnutý,“ zdôraznil historik. 

Symbolickým spečatením bezvýchodiskovej politiky, vedenej ľudovou stranou pod Tisovým vedením, bol podľa Hruboňa prezidentov postoj k Povstaniu roku 1944, ktoré rezolútne zavrhol a označil za „partizánsky puč“. „Vypovedanie vojny západným demokratickým mocnostiam, účasť slovenskej armády vo vojne proti Sovietskemu zväzu a bezalternatívna orientácia na Nemecko podmienili ďalšiu existenciu slovenskej samostatnosti víťazstvom nacistickej ríše. Jozef Tiso – na rozdiel od väčšiny vodcov kolaborujúcich štátov – sa z nemeckého podmanenia nikdy nepokúsil vykľučkovať a nemal ani žiaden racionálny plán, ako samostatné Slovensko zachovať na mape povojnovej Európy,“ upozornil historik.

Na sklonku vojny Tiso opustil územie Slovenskej republiky a dočasne sa uchýlil do nemeckého exilu. V októbri 1945 bol však vydaný československým úradom a po vyše ročnej príprave procesu postavený pred bratislavský Národný súd. „Tiso nepochybne niesol zodpovednosť za politický vývoj na Slovensku v rokoch 1938 – 1945, proces mal jednoznačne politický charakter. Súčasne s potrestaním Jozefa Tisa išlo novým držiteľom moci aj o zúčtovanie s ideou slovenskej štátnosti, ktorej bol nositeľom. Tiso, slovenský štát a jeho režim boli spojenými nádobami. 15. apríla 1947 súd bývalému prezidentovi vymeral trest smrti,“ konštatoval Hruboň. Potom, čo prezident Edvard Beneš odmietol Tisa omilostiť, bol ráno 18. apríla 1947 popravený.