Deutsche Bank varuje pred rozpadom eurozóny

V Európe existovali pokusy o vytvorenie stabilných menových únií už od konca 19. storočia. Historická skúsenosť však ukazuje, že vytváranie menovej zóny bez fiškálnej a politickej únie je vysoké riziko.

Niekoľko predchádzajúcich pokusov o zostavenie menového zoskupenia za súčasného zachovania politickej suverenity štátov zlyhalo. Mnoho ekonómov sa počas aktuálnej dlhovej krízy obáva o rovnaký osud eurozóny a varuje, že euro ako mena nemusí bez hlbšej politickej integrácie prežiť.

Už v roku 1865 Francúzsko, Belgicko, Taliansko, Švajčiarsko a Grécko vytvorili tzv. Latinskú menovú úniu, ktorá však vydržala len do I. svetovej vojny. V roku 1914 sa rozpadla v reakcii na finančné problémy niektorých štátov, ktoré začali monetizovať svoj dlh ako spôsob financovania vojnových výdajov.

V roku 1872 sa viacero severských štátov zjednotilo v rámci Škandinávskej menovej únie, ktorá síce prežila Prvú svetovú vojnu, ale v roku 1924 ju tiež pochovalo monetizovanie rozpočtových deficitov viacerých jej členov.

ISIFA

História systémov s fixným menovým kurzom, čo možno označiť za miernejšiu formu menovej únie, tiež nie je povzbudzujúca. Počas I. svetovej vojny bol suspendovaný zlatý štandard opäť v snahe financovať vojnové úsilie. Opätovný návrat formy zlatého štandardu po vojne však znamenal vytvorenie viacerých platobných nerovnováh.

Spojené štáty či Francúzsko nahromadili veľké množstvo zlatých rezerv, zatiaľ čo Veľká Británia a Nemecko ich takmer všetky stratili. Značný problém to predstavovalo najmä pre Nemcov, ktorí sa museli spoliehať na krátkodobé financovanie schodku zahraničného obchodu.  Problém nastal, keď finančné trhy v roku 1929 zamrzli, čo priviedlo Weimarskú republiku do hlbokej krízy prehĺbenú ešte Veľkou depresiou.

Po II. svetovej vojne svetové mocnosti nahradili predvojnový systém zlatého štandardu Bretton- Woodskym systémom fixných kurzov s hlavným postavení dolára ako menovej kotvy priamo vymeniteľnej za zlato v pevnom pomere.

Na predchádzanie krízy platobných bilancií zároveň vznikol Medzinárodný menový fond. Koncom 60. rokov 20. storočia však Amerika neodolala pokušeniu financovať svoje rastúce vojnové výdaje cez tlačenie peňazí s podporou vlastnej centrálnej banky, čo viedlo k tlakom na oslabenie dolára.  A aj k zrušeniu jeho povinnej vymeniteľnosti za zlato Spojenými štátmi v roku 1971, čo viedlo k pádu povojnového usporiadania globálneho menového systému.

Deutsche Bank vo svojom Reporte o európskej integrácii tvrdí, že monetárne únie jednotlivých suverénnych štátov vybudované na viacerých fiškálnych nerovnováhach a riešených tlačením nekrytých peňazí  vždy stroskotali.

Zaujal vás tento článok! Celý si ho môžete prečítať TU!