Mikloš ide do Elektry. Na Corse

Niežeby tu po Miklošovi a Dzurindovi neostalo nič dobrého. Sme v NATO a EÚ, životná úroveň, najmä v hlavnom meste, závratne stúpla. Len stále viac ľudí má pocit, že si to nevedia naozaj užiť. Ako keby vám niekto naozaj pekne zrekonštruoval byt, len z materiálov, ktoré vytrvalo vydávajú neznesiteľný zápach. Vyzerá to pekne, ale žiť sa v tom nedá.

Pokusy o zachraňovanie SDKÚ „personálnymi zmenami“ sú ako udržiavanie pacienta na prístrojoch po tom, čo nastala mozgová smrť. Odchodom Mikuláša Dzurindu a Ivana Mikloša neopustili stranu jej bývalí lídri, ale majitelia svoju firmu.

V čase, keď Dzurinda zakladal SDK a vytuneloval vtedajšiu pravicu, aby dokázal poraziť Vladimíra Mečiara, išlo nepochybne o politický projekt. Navyše nesmierne dôležitý. Keby sa bol Mečiar po voľbách 1998 udržal pri moci, dnes by bolo našim najbližším a jediným spojencom Bielorusko.

Charakter Dzurindovej strany i štýlu jeho vlády sa však postupne menili. Nemalý podiel na tom mal aj muž, ktorého považovali za jeho korunného princa. V tom čase ešte stále mladý a dobre vyzerajúci ekonóm Ivan Mikloš, mal však politike dlhšie skúsenosti, ako Dzurinda.

„Investičné privatizačné fondy vedú skôr k vzniku finančnej oligarchie,“ vytkol Miklošovi predseda protimonopolného úradu Ľubomír Dolgoš. Už v roku 1991. Čas mu dal za pravdu.

Za Mečiarovej vlády sa rozkradlo mnohé a zbohatol kdekto. Vtedajšia privatizácia bola transparentne nespravodlivá, nechutná, skorumpovaná a zlodejská. No tie najlukratívnejšie kúsky, telekomunikácie a energetika, si počkali na Dzurindu a Mikloša.

Ich spoločná vláda nepochybne priniesla novú kultúru. Časy nepokrytých podvodov a neskrývaného rabovania skončili. K privatizácii sa prenajímali profesionálni poradcovia, tí najdrahší, akí sa dali za peniaze kúpiť. Predaje boli férové a štát nemal snahu nových majiteľov zdierať z kože. Bola to napokon pravicová vláda, k podnikateľom sa správala ústretovo.

Niežeby tu po Miklošovi a Dzurindovi neostalo nič dobrého. Sme v NATO a EÚ, životná úroveň, najmä v hlavnom meste, závratne stúpla. Len stále viac ľudí má pocit, že si to nevedia naozaj užiť. Ako keby vám niekto naozaj pekne zrekonštruoval byt, len z materiálov, ktoré vytrvalo vydávajú neznesiteľný zápach. Vyzerá to pekne, ale žiť sa v tom nedá.

Keby mali Mikoš s Dzurindom trochu slušnosti, svoju firmu, ktorá vytvorila zisk, splnila účel a nemá budúcnosť, by zatvorili bez okázalých gest. V tichosti by nastúpili do svojich Oplov Corsa, na ktoré si našetrili zo štátneho platu a odišli by, každý do svojej Elektry.