OXI versus NEIN, alebo demokracia Grécko nespasí

Gréci oslavujú svoje referendové víťazstvo, aj keď vlastne nikto netuší, akú súťaž vyhrali a čo je prvá cena. Gréci majú utkvelý pocit, že víkendový zápas vyhrala samotná demokracia.

No dobre teda. Ak sa už demokracia stala prorokom dokonca vo svojej vlastnej kolíske, nemala by aj Angela Merkel vyhlásiť referendum o pomoci Grékom? Podiel NEIN by bol predsa zaručene vyšší, ako 60 percent. Ani v ostatných krajinách eurozóny by to nebolo inak, no dôležití sú tí, ktorí celý cirkus platia.

Prečo to nettoplatiči Európskej únie, hlavne Nemci a Francúzi, predsa neurobia? Ak to chceme pochopiť, musíme sa vrátiť do minulosti. Nie, nie do obdobia, keď sa Gréci preklamali do menovej únie. Do roku 1951, keď Nemecko, Francúzsko, Taliansko, Holandsko, Belgicko a Luxembursko podpísali parížsku zmluvu, ktorou založili Európske spoločenstvo pre uhlie a oceľ, alebo takzvanú Montánnu úniu.

Technicky to bola ekonomická záležitosť – vytvorenie spoločného trhu s uhlím a oceľou. Motiváciu však mala rýdzo politickú. Signatári zmluvy ju podpisovali v dobrej viere, že kladú základný kameň budúcej európskej federácie, ktorá raz a navždy ukončí vojny na kontinente. Rozpustenie národných štátov v zjednotenej Európe nie je odchýlkou od plánu spoločného európskeho domu, ale základnou črtou jeho architektúry.

Iniciatíva vyšla z Paríža a bola vskutku veľkorysá. Francúzi sa rozhodli, že svojho odvekého nepriateľa, Nemecko, nebudú ďalej ponižovať a dusiť, ale ponúknu mu rovnocenné partnerstvo. A vyšlo to, aspoň na ten čas, po ktorý sa darilo neexistujúcu európsku identitu nahrádzať ekonomickou prosperitou.

Keď vypukla kríza, opäť prišiel čas posvätných národných záujmov nadradených zdravému rozumu i elementárnej slušnosti.

Gréci dnes majú pocit, že doplácajú na Nemcov a Nemci, že doplácajú na Grékov. Veď to dobre poznáme aj my: doplácajú Slováci na Čechov alebo Česi na Slovákov? Áno, túto absurdnú otázku smrteľne vážne rozoberali politici i ekonómovia, keď trhali Československo na dva kusy. Lebo národ je viac ako rozum.

Je fakt, že Gréci si napožičiavali a prejedli peniaze, ktoré nezarobia ani ich vnuci. A ešte o svojich dlhoch klamali. Lenže ak dlžník nemá majetok, ktorý by ste mu mohli zobrať v exekúcii, musíte mu umožniť, aby mohol zarábať, splácať a pri tom aj žiť, aspoň natoľko dôstojne, aby sa na to nevykašlal a nevpálil si guľku do hlavy.

Nedeľné grécke nie bolo ako guľka, ktorú si vpálil do hlavy bankár na Wall Street po čiernom štvrtku na newyorskej burze. Iracionálne, samovražedné, ale ľudsky veľmi pochopiteľné. Je totiž jedno, ako dobre sa nám zdá, že sa Gréci majú. Podstatné je, že sa majú oveľa horšie, ako pred piatimi rokmi. Že každé riziko je lepšie, ako pocit zúfalstva a poníženia, ktorému väčšina z nich podľahla.

Ťažko povedať, čo naozaj dostalo Janisa Varufakisa z kresla ministra financií, bolo by však zábavné uveriť, že práve uvedomenie si svojej úlohy samovražednej zbrane v rukách gréckeho voliča.

Len si to predstavte: Ráno sa zobudíte ako Janis Varufakis. Po oslňujúcej výhre v referende. Dosiahli ste vrchol svojej krátkej politickej kariéry. Už vás nečaká nič dobré, len milióny Grékov, ktorí sa potrebujú dostať k svojim vlastným peniazom, aby mohli kúpiť jedlo pre svoje rodiny. Je vašou úlohou postarať sa o to, aby dostali do rúk bankovky, ktoré im patria. A viete, že teraz už naozaj neexistuje spôsob, ako to dosiahnuť. No, to ste teda fakt vyhrali...

Ak budú mať Gréci šťastie, v Európe nezvíťazí demokratická vôľa väčšiny, ktorá by im dopriala smrť hladom, keby pre nič iné, tak ostatným pre výstrahu. Zachrániť ich môže len diktát politických elít, ktoré si ešte pamätajú pôvodný zmysel Európskej únie.