Prehnane nežná revolúcia, mrcha sloboda a stále voľné kandelábre

Pred 89. rokom bolo mnohým ľuďom lepšie, ako dnes. Niekoho napríklad trafil šľak, alebo auto na priechode a dnes sa trápi na vozíčku. Iným sa za tých 26 rokov pritrafila erektilná dysfunkcia či rakovina hrubého čreva. Tak tým bolo predtým nepochybne lepšie.

Ešte lepšie bolo pred revolúciou tým, ktorých by bola medzi prvými zavesila na kandeláber, keby nebola taká nežná. Niektorí z nich to napokon beztak dotiahli ne prezidenta republiky či predsedu vlády, ale zvyšným  bolo za socíku lepšie, o tom škoda polemizovať.

Zvláštny je aj prípad ľudí do 26 rokov. Ak sú to lúzri, ktorých vyhliadky na ulovenie sexuálneho partnera sú ešte mizernejšie, ako na získane práce a samostatné bývanie získajú až úmrtím svojich rodičov, boli na tom pred rokom 1989 v podstate lepšie.

Ba aj takí, ktorí nepatria do žiadnej z vyššie uvedených skupín, spomínajú na socializmus s nostalgiou. Ani im nie je ťažké porozumieť.

K bratstvu a  rovnosti sa  naša sloboda nezachovala pekne. Predtým, síce po kútoch, po dôkladnom obzretí sa cez plece, ale všetci svorne nadávali na boľševika. Dnes môžete nadávať slobodne, ale musíte si zložito vyberať, na koho. A kto nenadáva s vami, nadáva proti vám.

Do 89. bolo jasné, že Američan je nepriateľ, ktorého obdivujete a Rus je vás brat, ktorým z hĺbky duše pohŕdate. Teraz je v tom úplný zmätok. Na výber je toľko rôznych entít, ktoré smiete slobodne a beztrestne nenávidieť, že každý nenávidí niekoho iného. A kto nenenávidí s vami, nenávidí proti vám.

No a predovšetkým, za socíku platilo, že kto nekradne, okráda svoju rodinu. Kradnúť mohol každý. Spravidla len v malom... ale ten pocit. Ten bol prosto na nezaplatenie. Dnes smie kradnúť iba vyvolená elita, ale zato vo veľkom, takže jej naozaj je čo závidieť. Zvlášť, keď to ešte okázalo vystavuje na obdiv.

Ľud prosto prišiel o sedem divov socializmu:

Každý má prácu. Každý má prácu, ale nikto nič nerobí. Nikto nič nerobí, ale všetky plány plnia na 140 percent. Všetky plány plnia na 140 percent, ale nikde nič nie je. Nikde nič nie je, ale každý má všetko. Každý má všetko, ale aj tak všetci kradnú. Všetci kradnú, ale nikomu nič nechýba.

No uznajte, kam sa hrabe nejaká sloboda?

Áno, existuje aj nepočetná menšina, ktorá si stále myslí, že 17. november je hodný spomienky i oslavy. To sú tí, ktorých revolúcia ako prvých zavesí na kandelábre. Už čoskoro.