Requiem za znásilnenú republiku

Dlho ešte potrvá, kým bude každý nechutný detail kauzy galantského resocializačného centra preskúmaný, objasnený, zdokumentovaný a oficiálne dokázaný alebo vyvrátený. Kto s kým vykonával súlož, či vôbec, a či dobrovoľne alebo na silu. Niežeby to bolo jedno, ale emóciami nabité detaily len úspešne prekrývajú, že hlavného vinníka pristihli pri čine, so spustenými gaťami, ako to nasilu a bez lásky robí celej krajine.

Nikto nedokáže garantovať, nikde na svete, že nejaká partia psychopatov sa nespojí a okrem toho, že si zo sociálnych inštitúcií štátu urobí dojnú kravu, si v nich ešte aj zriadi svoj súkromný sexuálny raj na motívy markíza de Sada. Je však jedným z mála dôvodov, pre ktoré vôbec má zmysel platiť dane a živiť štát s jeho aparátom, že v okamihu, keď skrsne čo i len tieň podozrenia, že sa niečo podobné deje, jeho inštitúcie veľmi tvrdo a nekompromisne zasiahnu. Zároveň nikto nedokáže garantovať, nikde na svete, že pri tom niektorá z príslušných inštitúcií opäť nezlyhá.

To však nie je náš prípad.

V prípade galantského resocializačného centra ani jediná inštitúcia nezlyhala. Práve naopak, všetky do bodky plnili svoju funkciu. Sociálna kurátorka a súd poslali feťácku špinu do polepšovne, za to ich platia. A nedajte sa zmiasť – polepšovňa má polepšovať asi tak, ako nápravnovýchovné zariadenie – teda väzenie – naprávať a vychovávať. Nabudúce si tie trosky dobre rozmyslia, či budú ďalej fetovať a riskovať roztrhnutý konečník. Do bodky splnili svoju funkciu aj vyšetrovateľ s prokurátorom, keď ochránili spriaznenú inštitúciu pred útokom nejakej socky, ktorá vychovala sfetovanú šľapku.

Systém nezlyhal. Systém je nastavený takto. Inštitúcie konali v súlade so svojou funkciou a nekompromisne presadili zákon džungle.

Aj keď si moc v tejto krajine slobodne volíme, náš vzťah k nej nie je demokratický, ale rýdzo feudálny. Vládca disponuje štátom ako so svojím majetkom, ktorým, ľudského inventára vrátane, odmeňuje svojich verných. Pokiaľ si poddaná sedľač otvorí papuľu, dostane po nej. Nie každému sa to páči, ale nikomu to nepríde nenormálne, hlavne ak nedostáva po papuli on sám. Preto nestíhajú Bašternáka s Kaliňákom, ale novinárky, ktoré si o nich dovolili písať. Preto má Mečiar pokojnú starobu v Elektre, Lexa svoje kone a Remiáš každoročnú panychídu.

Hoci v ľudovom povedomí prežíva z de Sada hlavne pornografický aspekt, podstatná je jeho filozofia. Slabí sú tu na to, aby uspokojovali túžby a potreby silných, akýmkoľvek spôsobom. Človek má právo len na to, čo si dokáže vziať silou. Kto si ich nevie sám ubrániť, nemá právo ani na svoj život, nieto na svoje telo, alebo nebodaj nejakú ľudskú dôstojnosť.

Taká je aj filozofia vládnej moci, ktorú začal budovať ešte Vladimír Mečiar: „Víťaz berie všetko!“ Alebo aj „politika je o moci.“ To druhé už povedal Robert Fico, počas svojej prvej vlády. On a jeho verní, deň čo deň, nasilu a bez lásky, natrhávajú konečník celej krajine. Nerušene a beztrestne. Pretože u nás je to tak: kto neukradne, cíti sa okradnutý, kto nepodvedie, cíti sa podvedený a kto neznásilní, cíti sa znásilnený. Môžu nám to robiť beztrestne, pretože sa na nich nehneváme, len im závidíme.

Problémom pre túto vládu bude, že, na rozdiel od zložitých podvodov s nehnuteľnosťami a vrátkami dane, je znásilňovanie deciek zrozumiteľné a ľahko uchopiteľné aj pre tých najsimplexnejších ľudí. Aj keby sa ukázalo, že nie každý podozrivý je vinný, nikto už nedokáže zmeniť holý fakt, že tie podozrenia nikto naozaj neriešil. Keby chceli policajti, prokurátori, sudcovia a pracovníci sociálky skutočne ochrániť majiteľa maloletých sexuálnych otrokýň, prípadne mu zabezpečiť aj ich pravidelný prísun, ťažko by dokázali vymyslieť niečo lepšie.

"Natálka" by sa mohla stať Ficovým Remiášom. Alebo je táto republika definitívne mŕtva.