Ľubomír Galko: EÚ by mohla mať spoločnú zahraničnú politiku i armádu

Práve zahraničná politika a oblasť vonkajšej bezpečnosti je oblasť, kde by občania jednotlivých členských krajín najskôr integráciu prijali a privítali.

Komentár píše Ľubomír Galko, uverejnený aj na spravodajskom portáli Europskenoviny.sk.

V poslednej dobe sa opätovne ozývajú hlasy na vznik spoločnej armády EÚ. Český aj maďarský premiér túto otázku znovu otvorili nedávno v súvislosti s migračnou krízou a ochrany štátnych hraníc. Bližšie som o tom písal v tomto komentári.

Myšlienka spoločnej európskej armády však nie je nová, za posledných 50 rokov sa pretriasala už niekoľkokrát. Písal som o tom v tomto komentári.

Osobne zastávam názor, že paralelné fungovanie autonómnych a na sebe takpovediac nezávislých dvoch vojenských zoskupení –  spoločnej armády EÚ a zároveň Severoatlantickej aliancie NATO je nemožné. Jedným z hlavných dôvodov sú financie. Stačí sa pozrieť na dlhodobo podvyživené rozpočty jednotlivých európskych krajín (až na pár výnimiek), kedy si mnohé vlády (vrátane slovenskej) počas dlhých rokov spravili z rezortov obrany doslova pokladničku a spravili z nich chudobného príbuzného – v rámci Severoatlantickej aliancie. Ale nielen finančné dôvody, ale sú to aj takpovediac politické dôvody (napríklad určitá rivalita, ktorá by mohla nastať medzi oboma zoskupeniami).

Spoločná armáda EÚ ako podmnožina NATO

Jedným z možných riešení by bolo vznik spoločnej európskej armády ako určitej  podmnožiny NATO. Toto by spočívalo v tom, že by fungovali takpovediac dve velenia, jedno by šéfovalo európskej armáde, druhé NATO, pričom prvé by bolo súčasťou druhého, rozšíreného.

Rozdiel medzi týmito veleniami by bol v tom, že to prvé eu-velenie by bolo rotujúce v rámci jednotlivých krajín. NATO velenie by bolo v súčasnej podobe so zachovaním možnosti VETA členských krajín.

Krajiny, ktoré nie sú členom NATO , ale sú členom EÚ (Rakúsko, Švédsko) by mali štatút pridruženého člena a v rotujúcom velení by mali svoje zastúpenie.

Určite by si to žiadalo mimoriadne podrobne predefinovať pravidlá – napríklad, ako postupovať, ak by prišlo ku kolízii pri nasadzovaní vojsk oboma veleniami. Avšak napríklad za predpokladu, že vojenské intervencie mimo krajín EÚ bude po dohode robiť, resp. riadiť výlučne NATO a vojenské intervencie v EÚ buď EÚ alebo NATO (aby mohol byť naplnený článok 5 o kolektívnej bezpečnosti), by to mohlo ísť podstatne jednoduchšie. Takisto v prípade kolízie operácií z dôvodu, že by prebiehala operácia spoločnej armády EÚ vo vnútri jej územia a zároveň operácia NATO mimo, je možné dohodnúť nejaký systém nastavenia priorít na základe konkrétnych podmienok zmluvne vopred.

Už dnes existuje dohoda Berlin plus, na základe ktorej môže EÚ využívať sily a spôsobilosti NATO. Veliteľ operácie ALTHEA v Bosne a Hercegovine je zároveň zástupcom veliteľa SHAPE veliteľstva NATO.

Takže by šlo vlastne o nadviazanie na existujúce dohody alebo rozšírenie existujúcich dohôd.

Čo by však bolo výhodou je to, že by spoločná armáda EÚ mohla efektívne pôsobiť a zasahovať tam, kde sa to EÚ bytostne dotýka, keďže  neeurópske krajiny NATO  zasahovať formou operácie napríklad pri migračnej kríze, konkrétne pri ochrane spoločných hraníc EÚ, nechcú. Tak, ako je to v súčasnosti napríklad v prípade USA. Rovnako by táto európska armáda mohla pôsobiť bez niektorých krajín (napr. bez USA) pri operáciách, kde by bolo vhodnejšie „neprovokovať“. 

Viac integrácie? Prečo nie?

Skeptik povie, že bezpečnostná integrácia nie je možná, lebo si vyžaduje viac politickej integrácie a tá je v súčasnosti pri euroskeptických náladách v krajinách EÚ prakticky nemožná. Že nie je vôľa, aby napríklad minister obrany SR rozhodoval v rámci rotácie o Bundeswehri. Že pokiaľ to „nepotlačia“ Nemci a Francúzi, myšlienka je nepriechodná. Nemyslím si to. Práve zahraničná politika a oblasť vonkajšej bezpečnosti je oblasť, kde by občania jednotlivých členských krajín najskôr integráciu prijali a privítali.

Iste, pokiaľ by nebolo jednotné stále velenie, ktoré by direktívne vedelo rozhodnúť o tvorbe síl, personálnej politike, operáciách, modernizácii a toto všetko by bolo potrebné riešiť vopred respektíve dohodami a záväzkami, nebola by to spoločná armáda EÚ v pravom zmysel slova, ale skôr „funkčná obranná politika“. Spoločnou armádou EÚ by sa však postupne mohla stať, ak by prax ukázala, že tento model je naozaj funkčný. Potom by postupne zrejme aj súčasný odpor k väčšej politickej integrácii slabol. Až raz by sme tu mali spoločnú armádu EÚ v pravom zmysle slova, teda so všetkými znakmi jednej armády.  Zoskupenie s pol miliónom občanov, ktoré tvorí takmer štvrtinu svetovej ekonomiky, by sa malo dopracovať k spoločnej zahraničnej politike a tá by sa mala opierať aj o spoločnú bojaschopnú armádu. Inak bude Európa slabý, vnútorne rozháraný kontinent, pretože viac ako subjektom  zahraničnej politik bude jej objektom.