Ocitnúť sa s Kočnerom v opere, to je kompromitácia

Webstránka, na ktorej neznámy páchateľ uverejnil korešpondenciu Gábora Grendela s novinármi, by možno nepôsobila ako tabuľa cti, keby na ňu neupozornil Marián Kočner. V skutočnosti je totiž kompromitujúce ocitnúť sa v Kočnerovej partii, stačí si spomenúť na jeho raňajky so Sulíkom.

Posolstvo ukradnutých esemesiek a mailov je pomerne prosté: „Wow! Novinári, ktorí píšu o politike, pravidelne komunikujú s hovorcom ministra a predsedu strany. Nevídané!“ Všetko, čo v tých správach presahuje rámec bežných novinárskych povinností, je natoľko súkromné, že sa to verejnosti netýka o nič viac, ako trebárs vzťahy slovenských premiérov s ich poradkyňami a asistentkami.

Kočner to, samozrejme, vie. Pokojne si o ňom môžete myslieť, že je zákerný, podlý, bezcharakterný a hoci aj nechutný, ale nemali by ste podceňovať jeho intelekt. Ak niekto ako Kočner, prežije takto dlho, určite nie je hlupák. Veľmi dobre vie, že v tých správach nič naozaj kompromitujúce nie je. Sú tam veci, ktoré môžu, čisto súkromne a ľudsky, niektorých novinárov rozhádať medzi sebou. Alebo ich nepriateľsky naladiť voči Grendelovi a Lipšicovi.

Čomu Kočner nedokáže porozumieť, je holý fakt, že to pravdepodobne neprenikne do ich článkov. Preto majú novinári editorov. Vedúcich vydania. Šéfredaktorov. Ak nie sú úplní amatéri, ustrážia ich.

Napokon, je úplne jedno, čo si novinári píšu s Gáborom Grendelom, Erikom Tomášom, alebo ktorýmkoľvek zo svojich bývalých kolegov, ktorí prešli na temnú stranu. Podstatné je, čo píšu v novinách. Kočner by musel dokázať, že písali zaujato, v prospech Gábora Grenela alebo Daniela Lipšica. Že písali v Kočnerov neprospech, to naozaj nestačí. Kočner je legitímnym terčom každého slušného novinára.

Nikomu, kto je gramotný a má intelekt aspoň v pásme priemeru, netreba vysvetľovať, kto je Kočner. Síce si dáva záležať na tom, aby mu nič z toho, čo o ňom viete, nebolo možné dokázať, no zároveň vynakladá množstvo úsilia, aby ste určite vedeli. Máte sa ho báť. Tak, ako ste sa báli sýkoriek, siskárov za Lexu, Žaluďa, Mečiara či Lexu. A Trnku. Alebo ako sa možno stále bojíte piťovcov či Kaliho. Bystríka Paloviča a Fica.

A väčšina ľudí sa bojí. Novinári nie. Čoho sa zasa bojí Kočner. Je príslovečnou vlastnosťou jeho druhu, že keď má strach, zaútočí. Keď na vás útočia kočnere, ficá, kaliňáky, bašternáky, haščáky a iná háveď, viete, že robíte svoju prácu dobre.

Problém začína v okamihu, keď vás začnú tľapkať po pleci a chváliť. To naozaj nechcete. Nie sú to ľudia, s ktorými by ste si chceli podať ruku. Sedieť s nimi niekde v kuchyni a miešať guláš v kotlíku, alebo kávu. Vôbec sa s nimi nechcete ocitnúť v jednom priestore, lebo nikdy neprestane platiť stará ľudová múdrosť, že poznáš vtáka po perí, človeka po priateľoch.

Ak si idete zatancovať na ples v opere s ľuďmi, ako je Marián Kočner, je úplne jedno, ako dlho sa potom budete drhnúť mydlom. Ich pach na vás zostane ešte veľmi dlho.