Jana Kiššová: Dokedy budeme závodiť so zatiahnutou ručnou brzdou?

Na sociálnych sieťach koluje nové video zo seriálu „Premiérov minister, ministrov premiér.“ Tentokrát nám minister financií, Peter Kažimír, nesie skvelú správu o hospodárení štátu za rok 2016. Výsledok je o miliardu lepší, ako vláda pôvodne plánovala.

Komentár pre spravodajský portál EuropskeNoviny.sk pripravila Jana Kiššová, predsedníčka Výboru NR SR pre hospodárske záležitosti, predsedníčka Komisie pre podnikateľské prostredie, podporu MSP a živnostníkov, podpredsedníčka strany SaS. 

Aj keď je to nepochybne dobrá správa, tento výsledok sme nedosiahli vďaka Ficovej vláde, ale napriek nej. Trh totiž nepustí: ekonomika v celej Európe rastie, úrokové sadzby klesajú, výber daní u nás vďaka rastu ekonomiky stúpa. Vláda tiež „šetrí“ na spolufinancovaní eurofondov, pretože nie je schopná rozbehnúť ich čerpanie. No to nebude naveky. Tým by sme sa asi veľmi nemali chváliť.

Medzitým sa objavila aj druhá správa o hospodárení. Pochádza zo susednej Českej republiky: česká vláda pôvodne počítala s deficitom v prepočte 2,6 miliardy eur, výsledok je však plusový: 2,3 miliardy eur.

Naozaj sa je čím chváliť, pán premiér?

V skutočnosti ide všetko po starom. Vláda doteraz nebola schopná vymyslieť na naplnenie rozpočtu nič iné, ako neustále zaťažovať presne tých podnikateľov, ktorým sa darí. Samozrejme, nie všetkých. Sú tu predsa aj vyvolení a darí sa im bravúrne. Rôzni veľkí alebo „širokí“ podnikatelia sú zákonom protežovaní. Tých štát buď pri (ne)kontrolách DPH prehliada, alebo ich, či už priamo (dotácie, daňové prázdniny, …) alebo nepriamo (štátne zákazky) dotuje. Alebo za nich rovno platí dlhy. A na to všetko prišli vlastnou hlavou! Nuž a potom je tu druhá skupina, ktorá sa teší veľkej pozornosti vlády a to sú prijímatelia rôznych sociálnych darčekov. Sem patria napríklad príjemcovia milodarov, ako sú vlaky zadarmo, vianočné príspevky či iné „socanské“ dávky. Toto všetko však musí niekto zaplatiť. Kto asi? Poctiví podnikatelia a zamestnanci. Teda všetci, ktorí vytvárajú pre tento štát hodnoty a ktorým nikto neprepáči ani len eurový nedoplatok.

Pritom úloha malých a stredných podnikov je pre hospodárstvo nezastupiteľná. Mnohé zdroje uvádzajú, že v krajinách OECD tvoria malé a stredné podniky viac ako 90% z celkového počtu podnikov a na zamestnanosti sa podieľajú významnými 70%. Sú mimoriadne dôležité aj z pohľadu rozloženia  rizika. Nič nie je horšie, ako postaviť celú ekonomiku na 4 veľkých firmách, napríklad automobilkách. Ak sa jedna alebo dve rozhodnú to zabaliť a odísť, zatrasie to celou ekonomikou. Preto sa pýtam, či si tento dôležitý prvok aj slovenskej ekonomiky – malé a stredné podniky či drobní živnostníci – nezaslúžia lepšie podnikateľské prostredie, zníženie daní a zníženie množstva neefektívnych, často zbytočných a šikanujúcich administratívnych povinnosti? Tých povinností, ktoré sú hlavne pre malých a stredných podnikateľov tou najväčšou záťažou? Veď práve oni sa musia najviac obracať, aby uživili firmu, zamestnancov, a samozrejme aj seba. Aby prešli s malým aparátom to neuveriteľné množstvo byrokratických povinností, ktoré je pre nich doslova zatiahnutou ručnou brzdou v jazde, ktorá ako-tak ide.

Problém však vidím aj inde. Podnikatelia sa počas vlád Roberta Fica nestali len dojnou kravou spoločnosti, ale aj štvanou zverou, voči ktorej sa už roky vedie tichá, no zákerná kampaň. Vďaka nej sú v očiach mnohých občanov a občianok tí zlí kapitalisti v tých veľkých autách, ktorých treba intenzívne kontrolovať, neustále im treba brať, a hlavne, ktorým treba všetko závidieť. Samozrejme, okrem roboty. Šírenie triednej nenávisti voči schopným a úspešným, ktorí dokážu existovať bez dotácií, úľav a štátnych zakázok, považujem za mimoriadne nebezpečné. Ak si odmyslím kadejakých Širokých, Bašternákov, Výbohov, Brheľov, tety Anky či agentúry Evky, podnikateľov si treba vskutku vážiť. Mnohí vrazili celoživotné úspory do podnikania, riskovali ich stratu a vytvorili pracovné miesta pre tých, ktorí by do takéhoto rizika nikdy nešli. Bez hanby treba priznať, nie každý na to má. Nikto im však dnes nezávidí ich podnikateľské začiatky, kedy mnohí pracovali 18 hodín denne a fungovali roky bez jediného voľného víkendu či dokonca dňa. Nikto by nemenil s tými, ktorí pre pracovné povinnosti nevideli vyrastať svoje deti a ktorým sa možno dokonca kvôli podnikaniu rozpadla rodina. No veľké auto, luxusnú dovolenku, tú vidíme všetci. A nie len vidíme. Hlavne komentujeme, pretože závidíme. Ako je možné, že ON si ju dovolí a ja nie? Fakt sme takí Slováci? Neodpúšťame úspech? A nevidíme, že ON prispel na vlaky zadarmo, na vianočné príspevky a na to, aby mali zdravotnú starostlivosť aj tí, ktorí nikdy nepracovali?

Nový rok je aj o záväzkoch a prianiach. Aj ja ich zopár mám.

Aby výhody a benefity mali tí, čo pracovali, pracujú a vytvárajú pre tento štát hodnoty. Aby sa slovo „zadarmo“ používalo čím ďalej tým menej, pretože zadarmo nikdy nič nebolo. A zo štátneho rozpočtu vonkoncom. Aby sa dane využívali efektívne a prostriedky v štátnom rozpočte sa používali tak, ako keby boli naše súkromné. Pri vláde Roberta Fica je to utópia, no priania sú niekedy aj také. Napokon, na to predsa sú: Žiadať aj nemožné.

Tak žiadam nemožné. Aby bol tento rok lepší a úspešnejší pre všetkých slušných ľudí.

A v končiacom sa roku 2016 mi stále jedna vec chýba. Poďakovanie všetkým slušným ľuďom. Hlavne tým, ktorí sa podieľajú na výsledku národného hospodárstva. Poďakovanie všetkým pracujúcim, ktorí rešpektujú zákony a snažia sa vytvárať lepšie prostredie v možnostiach slovenskej spoločnosti. Začiatok nového roka je ideálny čas na takéto obrovské, veľmi úprimne ĎAKUJEM.