Ľubomír Galko: Pomáhajme priateľom napriek zlej vláde

Národná rada minulý týždeň schválila návrh na vyslanie príslušníkov Ozbrojených síl Slovenskej republiky na výcvik do Lotyšskej republiky z dielne slovenského ministerstva obrany.

Komentár pre spravodajský portál EuropskeNoviny.sk pripravil Ľubomír Galko, exminister obrany a podpredseda SaS.

Do Lotyšska pôjde 152 slovenských vojakov. Slovenská republika ide teda potvrdiť aj konkrétnymi krokmi prísľub zo  summitu Organizácie Severoatlantickej zmluvy vo Varšave v júli 2016, a to podporou opatrení na posilnenie kolektívnej obrany NATO na východnej hranici. To je dobré z niekoľkých dôvodov.

1)      Preukážeme solidaritu k našim spojencom a priateľom. Cítia sa ohrození, prosia nás o pomoc a my nezostaneme bokom. Sme krajina, či si to chceme priznať alebo nie, ktorá sa sama nevie ubrániť (veď aj preto sme členmi aliancie) a nabudúce môžeme pomoc potrebovať zasa my. Napríklad aj pri hrozbe terorizmu alebo možnej eskalácii migračnej krízy alebo kybernetického útoku, teda pri  novodobých  bezpečnostných hrozbách, ktoré sa zatiaľ, našťastie, Slovensku vo veľkej miere vyhýbajú, ale v Európe už na viacerých miestach prepukli naplno. Nikto dnes nemôže garantovať, že týmto hrozbám nebude Slovensko čeliť v budúcnosti. Túto pomoc môžeme dostať len od našich spojencov a teda aj od našich priateľov z pobaltských krajín, ktorí ju dnes potrebujú od nás.

2)     Ukážeme, že napriek tomu, že si dlhodobo neplníme finančné záväzky, týkajúce sa nášho členstva v aliancii (vyčleňovanie 2% HDP pre rezort obrany v rozpočte sme schopní solidarizovať a plniť si povinnosti voči spojencom  aj pri takto oklieštenom rozpočte. Toto je mimoriadne dôležité, lebo to, že sme čiernym pasažierom aliancie už dlhé roky, začína byť pre krajiny, ktoré to dlhodobo finančne ťahajú aj za nás (a nie je to len USA), problém a zároveň skutočnosť, ktorú nám čím ďalej, tým viac zazlievajú

3)     Cvičenie v Pobaltí bude mať pre našu krajinu oveľa vyššiu pridanú hodnotu ako iné misie. Pokladám ju  v súčasnosti za najdôležitejšiu misiu. Aktívne sa pričiníme o bezpečnejšiu situáciu v EÚ, čo je „naše“ územie a posilníme aj bezpečnostný priestor východného bloku, ktorého sme súčasťou. Z tohto hľadiska pokladám účasť slovenských vojakov a misiu v Pobaltí pre našu krajinu dokonca za zmysluplnejšiu ako napríklad operáciu ISAF v Afganistane. Navyše, v Pobaltí budeme reálne cvičiť v medzinárodnom prostredí, nie ako v operácii OSN UNFICYP na Cypre, kde zasa robíme takpovediac zadarmo Cyperčanom poriadkových policajtov.  Nech by to znelo hocijako tvrdo, vojak je preto vojakom, lebo cvičí, vie bojovať a je pripravený bojovať i zomrieť. Prínos, ktorý v sebe zahŕňa pôsobenie našich vojakov v takomto reálnom medzinárodnom cvičení v Pobaltí,  je pre Slovensko do budúcna nespochybniteľný. Nikto z nás si určite nepraje, aby naši vojaci svoje praktické skúsenosti, ktoré aj v tejto operácii nadobudnú, museli reálne využiť aj po návrate domov. Avšak samotné vedomie občanov, že Slovensko bude disponovať skvele vycvičenými vojakmi z takej náročnej zahraničnej operácie, bude robiť našu krajinu bezpečnejšou a v tom dobrom zmysle slova sebavedomejšou. A o to v čase mieru, v prvom rade ide.

Som toho názoru, že takúto výcvikovú misiu malo Slovensko uskutočniť už pred rokom či dvoma v rámci opatrení na uistenie spojencov vo východnej časti NATO, tak ako to po udalostiach na Kryme a východnej Ukrajine urobil celý rad našich spojencov na základe dohody zo summitu NATO vo Varšave v roku 2016. Neudialo sa to len a len preto, lebo jednofarebná vláda Smeru strkala hlavu do piesku. Dnes sme už na to ako plnohodnotná prispievajúca krajina mohli nadviazať podstatne rozsiahlejšími aktivitami v rámci predsunutej vojenskej prítomnosti Enhance Forward Presence (Enhens Forward Presens) ktorá sa pod vedením štvorice spojencov v tomto regióne práve začína.

Preto si myslím, že tento spôsob preukázania solidarity vo forme výcviku by mal byť z našej strany len medzikrokom a už tento rok by sme mali so spojencami diskutovať o našom plnohodnotnom príspevku v budúcnosti. Jednak by naša skúsenosť z tohto roka nemala vyjsť navnivoč a jednak, a to je hlavné, by sme mali ukázať, že to s našou solidaritou a postojmi k posilneniu NATO na východe myslíme vážne.

Aj z vyššie uvedených skutočností je vidno, že naša účasť na cvičení je viacmenej symbolická. Ale, hovorím, aspoň to. Je však tragédiou prístup predstaviteľov našej vlády k Ozbrojeným silám SR (OS SR). Tento dôležitý dokument a návrh v NR SR uvádzal a „obhajoval“ minister zdravotníctva, lebo minister obrany bol v zahraničí. Pritom možností bolo viac. Bod sa dal prerokúvať ako časovaný, alebo sa dal presunúť na koniec schôdze. Avšak vláda poslala škandalózne ministra zdravotníctva. Je to obrovská hanba a zároveň hrubá ignorancia predstaviteľov vládnej koalície, ktorá tak jasne dokumentovala, aký má vytvorený – a to dlhodobo – vzťah  k vojakom, k OS SR. Žiaden. Hlášky o tom, že nevedia pochodovať, že radšej dajú peniaze na mlieko ako na zbrane a aj ich ignorancia pri predkladaní tohto návrhu je facka do tváre všetkým vojakom, ktorí idú do Pobaltia cvičiť aj za nich. Aby oni, politici, v teple ich kancelárii,  mohli vynášať svoje  častokrát kontroverzné politické rozhodnutia.

Vládna koalícia poslala vojakom, veľmi zlý signál a pritom by sme im mali ďakovať. Za všetko, čo pre nás, civilov, robia. Máme špičkových vojakov, ktorí pôsobia v mimoriadne ťažkých ekonomických podmienkach v porovnaní s mnohými inými krajinami, a mám teraz na mysli nielen výzbroj a výstroj, ale aj spoločenské uznanie. Keď sa totiž rozpráva napríklad o rôznych sociálnych výhodách vojakov, ale aj policajtov a o ich zamýšľanom okresávaní, vtedy je na Slovensku obrovské množstvo „odborníkov“, čo majú k tomu čo povedať. Keď sa rozpráva, alebo skôr má rozprávať o obrovskom riziku, o možnej a reálnej strate toho najcennejšieho, čo majú a teda ich životov, vtedy je skôr ticho, alebo je to riziko častokrát mnohými marginalizované .