U.S. Steel: memorandum ho nezachránilo, našu nohu vo dverách Číňania nepotrebujú

Vláda vychádzala vždy U.S. Steelu nadmieru v ústrety. Boli to mnohé dotácie, daňové úľavy alebo zákony šité tejto východoslovenskej železiarni na mieru. Naposledy to bolo Memorandom o porozumení, v ktorom sa Slovenská republika zaviazala k mnohým úľavám v oblasti energetiky, environmentálnej a emisnej politiky. Cieľom bolo zachovať vo firme zamestnanosť a zabrániť jej predaju „nežiadúcim“. Aký je výsledok? Zamestnanosť tam klesala, firma sa po štyroch rokoch predáva a už dnes sa otvorene hovorí o masovom prepúšťaní.

Komentár pre spravodajský portál EuropskeNoviny.sk pripravila Jana Kiššová, predsedníčka Výboru NR SR pre hospodárske záležitosti, predsedníčka Komisie pre podnikateľské prostredie, podporu MSP a živnostníkov a podpredsedníčka strany SaS.

V roku 2013 podpísala Slovenská republika Memorandum o porozumení (Viac TU)  so spoločnosťou  United States Steel Corporation. Vládni predstavitelia a manažéri z U. S. Steel vo veľkom štýle ohlásili, že spoločnosť ostáva v Košiciach. Mala to byť výborná správa nie len pre región, ale pre celé Slovensko. Prešlo pár rokov a problém je znovu na stole. Problém odchodu Američanov zo Slovenska znovu ožíva, firmu majú kúpiť Číňania a zamestnanci zas tŕpnu, koľkí z nich prídu o prácu.

V zmysle memoranda neváhala Ficova vláda tejto súkromnej fabrike upravovať „na mieru“ legislatívu a poskytovať neštandardné a zároveň nadštandardné podmienky. Konkrétne bol pre U. S. Steel na kľúč novelizovaný zákon č. 309/2009 Z. z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby. Podmienky sa upravovali len pre nich, nie pre všetkých, ako by mnohí naivne očakávali. Štát sa tiež zaviazal zdržať sa zmien v oblasti poplatkov za zneškodňovanie odpadov na skládkach. Okrem obmedzenia zmien poplatkov za elektrinu sa štát zaviazal tieto poplatky aj kompenzovať finančne na úrovni približne 1 milión EUR ročne. V neposlednom rade to bol aj prísľub eurofondov, peňazí z predaja emisných kvót a mnohé ďalšie podporné schémy.

V oceliarskom biznise sa už dlhodobo šepká o odchode Američanov zo Slovenska a predaji U.S.Steelu. Začalo to prepúšťaním, o ktorom všetci hovorili ako o príprave firmy na predaj, ktorá mala spočívať v znížení stavu zamestnancov a tým optimalizácii nákladov. Manažment si dal pozor, aby neprepúšťal hromadne, teda 30 a viac zamestnancov mesačne. Tým by porušil memorandum. Prepúšťal teda mesačne „len“ 29 ľudí. Keď som sa ako predsedníčka Výboru pre hospodárske záležitosti NR SR začala o situáciu zaujímať, dostala som od manažmentu spoločnosti odpoveď. Jasnú a priamu. Nemajú čo parlamentu vysvetľovať, čo tam po podpore štátu a snahe o kontrolné mechanizmy. Podobná odpoveď prišla z Ministerstva hospodárstva. Tá znela, že všetky podmienky memoranda sa plnia, U.S.Steel sa nepredáva, ľudia sa nemusia ničoho obávať. Takže ani ministerstvo, ktoré bolo poskytovateľom pomoci, sa nedozvedelo (alebo úmyselne zamlčalo??) informácie o pripravovanom predaji. Jediné, čoho sme sa dočkali, bola informácia od hlavy rezortu hospodárstva, že ak by sa fabrika predávala, štát tam bude mať záujem investovať. S týmto cieľom majú vraj už dnes pri predaji „nohu vo dverách“. Ktovie, v ktorých?

Dnes je to už oficiálne – americké oceliarne s Košicami do budúcna nepočítajú. Prečo však nevyužiť slovenskú pohostinnosť a štedrosť? Šikovným spôsobom sa totiž dali z firmy vytiahnuť finančné prostriedky na zníženie zadlženosti materskej spoločnosti, samozrejme mimo Slovenska.

Výsledok memoranda, neúčinnej pomoci štátu

Cieľom bolo zabrániť predaju firmy „nepovolaným“ a zachovať zamestnanosť.

Po štyroch rokoch sa firma predáva, počet ľudí v nej celý čas klesal a zamestnancov opäť traumatizujú informácie o hromadnom prepúšťaní. Asi len málokto označí takýto „projekt“ za úspešný, prínosný či dokonca výhodný. To, čo nás to stálo a čo to Slovensku prinieslo, sa zrejme nikdy nedozvieme. Hoci snaha bola.

Ešte v minulom roku sme totiž (výbor pre hospodárske záležitosti) požiadali ministra hospodárstva Petra Žigu o vypracovanie analýzy Hodnota za peniaze, z ktorej by bola výhodnosť resp. nevýhodnosť memoranda kvantifikovaná a teda zjavná. O tom, ako to dopadlo, som písala (Viac TU) po tom, ako nám túto „analýzu“ minister Žiga predložil, v utajenom režime. Prvýkrát rokoval náš výbor v utajenom režime, bez prítomnosti médií či verejnosti. Nikto okrem členov výboru sa nesmel dozvedieť, čo štát (= daňových poplatníkov) táto investícia stála a čo Slovensku priniesla. Keď som tú „analýzu“ videla, pochopila som prečo. Bola by to hanba v priamom prenose.

Jeden záver je však aj bez zverejnenej analýzy jasný. Memorandá ani iné podobné pomoci štátu nefungujú. Systém, keď jeden platí a druhý (privilegovaný) dostáva, je nesystémový, škodlivý a dlhodobo neudržateľný. Oné memorandum bola len variácia tejto nezdravej a nefunkčnej schémy. Na konci dňa sa poctivým podnikateľom podniká čoraz ťažšie a  vyvoleným čoraz ľahšie. Aj to len kým štát platí. Dokazuje to aj prípad súkromnej firmy U.S. Steel, kde sa nepodarilo vyhnúť ani prepúšťaniu, ani predaju a ako sa javí, ani „nohu vo dverách ministra Žigu“ tam nikto nepotrebuje.