Štrnásty marec si treba pripomínať. Ako Deň národnej hanby

Štrnásty marec nie je dátum, ktorý by sme mali každoročne prechádzať taktným mlčaním. Na výročie vzniku bábkového štátu vytvoreného nacistickým Nemeckom by sme si mali pripomínať, ako málo stačí, aby sa celá krajina poslušne vydala na cestu do pekla. Dokonca s rezkou pesničkou k poslušnému pochodovému kroku. Práve preto, že slušní ľudia tento Deň národnej hanby vytrvalo ignorujú, mohli si z neho iní urobiť sviatok.

Dočkali sme sa toho, že Ján Čarnogurský, hrdý potomok slovenských ľudákov, sa už celkom otvorene hlási k Slovenským brancom, Rusku a Kotlebovi. Nijak zvlášť to neprekvapuje. Nikdy nemal problém s totalitou. Prekážala mu len konkurenčná totalita. Je to úplne štandardný slovenský ľudák. Pokojne mu môžete hovoriť aj klérofašista.

V Čarnogurského prípade to ani nie je ťažké pochopiť. Jeho rodina bola medzi tými, ktoré na vyvraždení Židov profitovali. Ak hľadáte elitu, ktorá zo zištných dôvodov zrádza svoju vlasť, čo lepšie by ste ešte mohli nájsť, ako už druhú generáciu prominentných politikov, ktorí sa spájajú s cudzími mocnosťami proti vlastnému štátu?

Mala ale z Tisovho štátu niečo aj vaša rodina? Alebo ste len počuli reči, že sa vtedy mali ľudia dobre? Lebo desať z politikov z desiatich vám aj dnes povie, že ľudia sa nikdy lepšie nemali, ako práve teraz.

Nedá sa povedať, že sme si suverénny štát Čechov a Slovákov po krátkej existencii rozbili úplne sami. Na viac, ako fňukanie nad zradou našich spojencov sme sa ale nezmohli. Teda, aby sme boli presní – slušní ľudia sa nezmohli na viac, ako na fňukanie. Tí druhí začali okamžite kolaborovať s Adolfom Hitlerom, ktorý ich štát rozobral, niečo z neho si priamo prisvojil, niečo porozdával jeho susedom a zvyšok si bezvýhradne podriadil.

Byť hrdým na Slovenský štát znamená byť pyšným na štát, ktorý sa poslušne vzdal nielen vlastného územia i suverenity, ale aj svojich občanov. Asistoval pri zabíjaní vlastných ľudí výmenou za privilégium ponechať si ich majetok. Dokonca za ich odvoz a vraždu aj zaplatil. Päťsto ríšskych mariek za kus.

Vraj prezident Tiso nevedel, že ich zabijú. Išlo mu len o to, aby zmizli z jeho krajiny a mohol si nechať ich domy, byty, obchody, továrne, šperky, peniaze. Nebol to žiaden vrah, len lupič, zlodej a bezcharakterný gauner.

No dobre, bolo to dávno. Nemusíte sa za Tisa a jeho štát zbabelých zlodejov hanbiť. Môžete sa, ale nie je to povinné. Ale naozaj existuje niekto, komu neostalo nič iné, na čo by mohol byť hrdý? Hoci len pár retardovaných detí, ktoré sa naučili používať nočník? Postihnutá žena, s ktorou tie deti dokázal splodiť? Zemľanka, v ktorej im dal domov? Krabica vína, ktorým sa v noci zahrejú? Lebo kto má aspoň toto, dokázal viac, ako vtedajší štát Slovákov.

Byť biednym a nekradnúť, to chce morálnu silu. Byť dobrým občanom Slovenského štátu vyžadovalo iba chamtivosť a zbabelosť. Táto krajina nikdy neklesla hlbšie. Môžete byť na to, samozrejme, aj hrdí. Fakt vám v tom nič nebráni. Okrem vlastnej dôstojnosti. Ak žiadnu nemáte, môžete 14. marec pokojne aj sláviť.