Holandské voľby: Radosť je namieste, oslavy by boli predčasné

Zdá sa, že Európa má nádej. Porážka Geerta Wildersa v Holandsku by mohla znamenať, že pochod európskych fašistov na Brusel nemá také rezké tempo, ako sa zdalo. Kým Maďarsko alebo Poľsko sú už prakticky odpísané, Wilders prepadol celkom spektakulárne, šance Marine Le Pen na francúzske prezidentské kreslo utešene klesajú a v Nemecku sa extrémisti k moci ani neblížia. O Slovensko a Česko sa ešte azda aj oplatí zabojovať.

Na oslavu by bolo priskoro - jedny voľby nerobia trend. Pokiaľ sa rozhodnú pre liberálnu demokraciu aj Francúzi, budeme si môcť pripiť. Symbolicky, niečím nealkoholickým. Ani to by totiž neznamenalo víťazstvo, iba by sme získali čas, ktorý bude treba veľmi rozumne využiť.

Tak, ako brexit a zvolenie Donalda Trumpa spôsobili extrémne blbú náladu v kaviarni, bude Wildersova porážka demoralizovať fašistov a extrémistov. Na rozdiel od slniečkarov však nebudú donekonečna analyzovať príčiny svojho zlyhania, ale veľmi rýchle vyrukujú s podrobným zoznamom zákerných nepriateľov, ktorí obrancom bielej kresťanskej Európy podlo vrazili nôž do chrbta. Na rozdiel od politického establišmentu sú pružní a akcieschopní. A majú silných spojencov.

Ak len svojho prezidenta nezbavia svojprávnosti a úradu, budú proti nám stáť Spojené štáty. Pre Donalda Trumpa je politika hrou s nulovým súčtom. Nepozná spojencov, len konkurentov. Vždy keď sa niekto v Európe nadýchne, okradne Ameriku o kyslík. Európska únia predstavuje obrovskú a silnú nepriateľskú  ekonomiku, ktorú Trump potrebuje zničiť. V tomto má rovnaké videnie sveta ako Vladimír Putin.

Kremeľ oficiálne deklaroval, že rozpad Sovietskeho impéria bol chybou. Urobí všetko preto, aby ju napravil. Trump ochotne pomôže, pretože obnovenie Stalinovej ríše by znamenalo významné oslabenie Bruselu.

No nie je všetko stratené. V záchrane Únie by nám mohla významne pomôcť Veľká Británia. Brexit nás, samozrejme, bude bolieť. A veľmi. No dostaneme sa z toho, kým stále menšia Británia asi skončí na invalidnom vozíku. Hrozí jej, že sa sama rozpadne na kusy a čo zostane z bývalého impéria, bude napokon odkázané na milodary od svojich susedov. No možno svoju samostatnosť ustojí so cťou a skončí iba citeľne oslabená a veľmi chudobná. Každopádne z nej bude prvotriedna ukážka, kam vás v globalizovanom svete dovedú národné záujmy.

Tu na Slovensku by nás zasa mohli priviesť k rozumu Maďari a Poliaci, ak na to dostanú čas.

Hoci v Maďarsku to už vlastne omnoho horšie nebude. Viktor Orbán nadviazal na tradíciu benevolentného „gulášového socializmu“ zo sovietskej éry a zaviedol  akýsi proruský „perkeltový fašizmus“. Väčšina má plné brucho, naozaj hladný nie je nik. Väčšina drží hubu a krok, vešať, strieľať ani väzniť netreba nikoho. Premiér má krajinu prakticky na liste vlastníctva a keby sa nechal rovno korunovať, v živote bežného Maďara by sa tým nič nezmenilo.

Pozícia Maďarska na Západe nie je trvalo udržateľná. Je len otázkou času, kedy sa včlení do Ruskej ríše, čo bude nevyhnutne znamenať nielen menej perkeltu, ale v konečnom dôsledku aj menej národnej pýchy. Rusi totiž naozaj veľmi zle znášajú prejavy akejkoľvek národnej hrdosti. Rusko je totiž Bohom vyvolené, aby kynožilo fašizmus a nacionalizmus vo svete. Je jeho historickým poslaním, aby spasilo človečenstvo pod vládou „štvrtého Ríma“, ktorým je Moskva.

Skutočne poučným by sa však mohol stať príbeh Poliakov. Je to bohabojný kresťanský národ, ktorý nenávidí priam s náboženským zápalom. A veľmi nediskriminačne. Poliaci rovnako vášnivo nenávidia Rusov i Západ a spravidla aj veľké skupiny iných Poliakov. Smerujú k tomu, aby Poľsko opäť raz prestalo existovať ako štát.

Niektoré časti Európskej únie určite odhnijú, iné bude treba chirurgicky odstrániť. Na Slovensku ešte máme šancu. Teoretickú.

Keby politici, ktorí už naozaj vyčerpali všetky ostatné možnosti, začali konať rozumne, vo veľkom rozsahu a veľmi rázne, mohli by sme sa ďalej viezť na chrbtoch Nemcov, Francúzov a ostatných. Zatiaľ to, žiaľ, vyzerá tak, že sa páni pretláčajú o post budúceho gubernátora Slovenskej oblasti.