Keby Kiska vyhral parlamentné voľby, nemal by s kým vládnuť

Že Andrej Kiska nepôjde do parlamentnej politiky, rozhodne nie je žiadnou novinkou. Nedostatok jeho ambície vládnuť je povestný, nemusíte byť žiadnym znalcom zákulisia prezidentského paláca, aby ste to vedeli. Rovnako známe je aj znechutenie prvej dámy z manželovej ústavnej funkcie, a ako premiér by už naozaj nemohol chodiť na týždňovky. Prírastok do rodiny bol prosto vhodným okamihom povedať to nahlas. Hlava štátu teraz nevyzerá ako ťuťmák pod papučou, ale ako starostlivý otec.

Kiska na čele politickej strany zastávajúcej liberálne demokratické hodnoty bol, prirodzene, mokrým snom „kaviarne“. Pretože, povedzme si to narovinu, priemerný „slniečkár“ nemá o nič väčšiu schopnosť racionálnej politickej analýzy, ako bežný svedok Sulíkov či štandardný volič kotlebiek. Keby prezident stúpil do výkonnej politiky, po krk by zapadol do hnedého marazmu a utopil by sa v ňom.

Kiska doposiaľ nesklamal. Vždy reagoval tak, aby sa zastal hodnôt liberálnej demokracie, slušnosti a ľudskosti. Neostáva ticho, keď sa dejú krivdy. Ozýva sa, keď zákonodarná alebo výkonná moc vystrája flagrantné stupídnosti. Stáva sa morálnou autoritou. Kedy ste ho ale počuli hovoriť o nejakej vízii? Koľkokrát navrhol konkrétne riešenie akútneho problému? Kde berú fanúšikovia „premiéra Kisku“ istotu, že by bol z neho rovnako dobrý predseda vlády, ako prezident? Mohol by byť, a nemusel. Prosto nevieme.

S určitosťou však vieme, že Kiska nemá absolútne žiadnu skúsenosť s politickou prácou. Viesť stranu ako volebný líder do parlamentných volieb je úplne iné, ako súperiť o prezidentské kreslo. Síce by sa mohol stať tvárou zoskupenia, ktoré by reálne riadili a formovali celkom iní ľudia, no to v prípade hlavy štátu neznie ako kariérny postup. Čo by ho k tomu malo motivovať?

To všetko sú, samozrejme, osobné faktory, s ktorými by sa stále dalo pracovať. Azda by sa dali zmeniť. Možno by Kiska prekvapil a v krátkom čase by z neho vyrástol praktický politik Dzurindovho formátu. Vybudoval by úspešnú stranu, zjednotil demokratickú opozíciu a vyžmýkal by z parlamentných volieb maximum. Buďme hyperoptimistickí a potom to ešte prežeňme – dal by 25 percent.

A s kým by vládol?

Po najbližších voľbách, s Kiskom či bez neho, budú v parlamente traja silní hráči: Fico, Sulík a Kotleba. Nie nutne v tomto poradí. Ich koaličný potenciál bude nulový až záporný. Niekto bude musieť ísť do menšinovej vlády a bude k tomu musieť získať minimálne tichú podporu jedného zo zvyšných. V opačnom prípade mu parlament neschváli programové vyhlásenie a budú nové voľby.

Čím by tak asi Kiska za takú podporu zaplatil? Dal by Kotlebovi referendum o Európskej únii? Zaplatil by Sulíkovi odchodom z tvrdého jadra Európskej únie? Garantoval by akcionárom Smeru beztrestnosť?

Predvídať udalosti bezmála na tri roky vopred je nemožné. No ak sa trend nezmení, jedinou fungujúcou alternatívou by bola menšinová vláda Sulíka s tichou podporou Kotlebu a referendom o odchode z NATO a EÚ. Kiska by zostal trčať v opozícii, kde by sa len bezmocne prizeral, ako integrujú jeho krajinu do Ruskej federácie. Alebo by šiel vládnuť so Smerom a skončil ako Procházka a Bugár.

Andrej Kiska, ak mu prvá dáma dovolí, by sa mal pokúsiť obsadiť Grasalkovičov palác aj na druhé funkčné obdobie. Dokedy tam bude slušný človek, budú mať aj tí ostatní odvahu bojovať.