Eduard Chmelár: Dali by ste Váhu, Dunaju alebo Tatrám práva ako živým bytostiam?

Na 22. apríl pripadá pôvodne americký sviatok Deň Zeme, ktorý si pripomíname od roku 1970, no v našich končinách sme si ešte nestihli zvyknúť na to, že od roku 2010 sa na základe rezolúcie Valného zhromaždenia OSN oslavuje ako Medzinárodný deň Matky Zeme. Slovné spojenie „Matka Zem“ odráža podľa svetovej organizácie vzájomné prepojenie medzi Zemou, prírodnými ekosystémami a človekom.

Komentár pre spravodajský portál EuropskeNoviny.sk pripravil politológ Eduard Chmelár. 

Na prvý pohľad vyznieva nápad dať prírode rovnaké práva ako ľuďom absurdne. No mali by sme vedieť, že dnes už existujú štáty, ktoré sa touto cestou pustili. Akousi prehistóriou možnosti priznania subjektívnych verejných práv prírode či zvieratám bola odpoveď sudcu Najvyššieho súdu USA Williama O. Douglasa na úvahu Christophera Stonea, ktorý sa v odbornom periodiku Southern California Law Review v roku 1972 zamýšľal nad otázkou, či môžu mať stromy svoje práva. Douglas zverejnil stanovisko, v ktorom argumentoval, že ak korporácie môžu byť považované za osoby v právnom zmysle, mala by byť táto možnosť priznaná aj prírodným ekosystémom. Najmä v dôsledku tohto prelomového posudku došlo v Spojených štátoch k uznaniu svojbytných práv prírody na lokálnej úrovni.

Prelomom v ekocentrickom poňatí práv je juhoamerická koncepcia práv Matky Zeme alebo ako ju volajú na tomto kontinente, Pachamamy. Podobne ako v gréckej mytológii Gaia je Pachamama (Matka Zem) pôvodné božstvo Inkov, jej svätyne sa nachádzajú v Peru i Bolívii. Dodnes k nej majú Indiáni veľmi silný citový vzťah. Je pre nich základným božstvom, ku ktorému sa obracajú každý deň a chodia si k nej po radu vo chvíľach nepohody, neistoty či strachu. Pachamama získala nové postavenie v roku 2008, keď Ekvádor schválil v referende novú ústavu, ktorá v siedmej hlave uznáva práva Matky Zeme, vrátane práva na základnú úctu k svojej existencii, zachovanie a obnovu svojich životných cyklov, štruktúry, funkcií a evolučných procesov. Zároveň ukladá štátu povinnosť uplatňovať preventívne i následné opatrenia na zabránenie činností, ktoré by mohli viesť k vyhubeniu zvierat a rastlín, k zničeniu ekosystémov a k trvalému narušeniu prírodných cyklov. Zakazuje aj využívanie organizmov so schopnosťou trvalo poškodiť genetickú výbavu rastlín a živočíchov. Prírodné zdroje nemôžu byť predmetom súkromného vlastníctva. Pri podrobnejšom skúmaní je zrejmé, že napriek novému jazyku sa z právneho hľadiska tieto opatrenia až na drobné odchýlky nelíšia od ústav európskych štátov. Napriek tomu dochádza z filozofického hľadiska už teraz k určitému posunu.

Keď v roku 2011 došlo k vážnemu zásahu do ekvádorskej rieky Vilcabamby (do koryta vysypali pri stavebných prácach štrk, ktorý zablokoval riečny tok a zaplavil okolité pozemky), provinčný súd v Loja konštatoval, že došlo k porušeniu práv rieky na nerušený prietok prirodzeným korytom a rozhodol o odškodnení rieky. Advokáti, ktorý pri súdnom konaní zastupovali Matku Zem, úspešne odkazovali na príslušné články ekvádorskej ústavy a tento ekocentrický prístup ako jediný umožnil poskytnutie ochrany narušeného ekosystému. Nová ekvádorská ústava inšpirovala aj viac než 30 000 účastníkov ekologickej konferencie v bolívijskej Cochabambe v roku 2010, aby prijali Univerzálnu deklaráciu práv Matky Zeme. Konferenciu inicioval bolívijský prezident Evo Morales, ktorý bol nespokojný s výsledkami klimatickej konferencie v Kodani v roku 2009. Deklarácia ustanovila Medzinárodný tribunál práv Matky Zeme, ktorý posudzuje a vydáva stanoviská k vybraným prípadom porušenia práv Matky Zeme z celého sveta. Vzhľadom na to, že deklaráciu neprijali štáty a nemá právne záväzný charakter, má tribunál iba silu akejsi etickej komisie.

Konkrétnejší ako ekvádorská ústava bol Zákon o Matke Zemi, ktorý v roku 2010 prijal bolívijský parlament. Zákon vyhlásil práva Matky Zeme za verejný záujem a definoval základné princípy ochrany Matky Zeme. Medzi ne patrí harmónia (ľudské činnosti by mali dosiahnuť dynamickú rovnováhu s cyklami a procesmi Matky Zeme), všeobecné dobro (spoločné záujmy ľudí a prírody prevažujú nad všetkými ostatnými právami), záruka regenerácie Matky Zeme (povinnosť štátu a spoločnosti vytvárať podmienky všetkým živým systémom na vstrebávanie poškodenia, prispôsobenie sa vonkajším zásahom a vlastnú obnovu bez výrazných zmien štruktúry a funkcie, a to pri vedomí limitov živých systémov vo vlastnej schopnosti regenerovať sa a limitov ľudstva zvrátiť účinky svojej činnosti), úcta a ochrana práv Matky Zeme (štát a všetky osoby musia rešpektovať, chrániť a zaručovať práva Matky Zeme pre blaho súčasných a budúcich generácií), zákaz komerčného využívania (živé systémy a ich súčasti nemôžu byť komercionalizované či privlastňované) a multikulturalita (výkon práv Matky Zeme si vyžaduje pochopenie, úctu, ochranu a synergiu rozmanitých hodnôt, vedomostí, porozumenia, schopností, vedy, technológií a štandardov všetkých svetových kultúr, ktoré sa usilujú o harmonické spolužitie s prírodou).

Zaujímavý je článok 5 zákona, ktorý obsahuje právnu definíciu Matky Zeme a upravuje spolu s článkom 6 povahu jej práv a ich vymáhanie: „Za účelom ochrany a informovania o svojich právach Matka Zem prijíma povahu kolektívnych práv verejného záujmu. Matka Zem a všetky jej súčasti vrátane ľudských spoločenstiev sú vlastníkmi práv upravených v tomto zákone. Uplatňovanie práv Matky Zeme musí brať do úvahy špecifiká a zvláštnosti ich rôznych častí. Práva upravené týmto zákonom neobmedzujú existenciu iných práv Matky Zeme. Všetci obyvatelia Bolívie ako súčasť spoločenstva vytvárajúceho Matku Zem vykonávajú práva upravené týmto zákonom spôsobom, ktorý je v súlade s právami jednotlivcov i s kolektívnymi právami. Výkon práv jednotlivca je obmedzený výkonom kolektívnych práv živých systémov Matky Zeme. Prípadné strety sa budú riešiť spôsobom, ktorý trvalo neohrozí funkcie živých systémov.“

Článok 7 zakotvuje jedenásť práv Matky Zeme, medzi najvýznamnejšie z nich patrí právo na život a existenciu, právo na pokračovanie životných cyklov a procesov oslobodených od vplyvu človeka, právo na čistú vodu a čistý vzduch, právo na rovnováhu, právo na existenciu bez znečistenia, právo na nezmenenú bunkovú štruktúru a ochranu pred genetickou modifikáciou a podobne. Článok 10 zriadil Ombudsmana Matky Zeme s kontrolnými a dozornými právomocami.

Hoci kritici vyčítajú zákonu značnú vágnosť, nemožno mu uprieť snahu o komplexné riešenie jednotlivých problémov, ktoré prináša antropocentrické poňatie právnej ochrany životného prostredia. Je to inšpirácia a začiatok dlhej cesty, na konci ktorej, pevne verím, budú tieto obmedzenia prekonané. Už teraz nastávajú v legislatíve viacerých štátov výrazné zmeny, ktoré podnietila práve juhoamerická koncepcia. Spor medzi domorodými maorskými kmeňmi a vládou Nového Zélandu o vlastníctvo územia vyústil do myšlienky postúpiť vlastníctvo samotnej Zemi. Maori, ktorí veria, že pochádzajú zo Zeme a že Zem má svoju vlastnú osobnosť, vlastný tep, vlastné zdravie a vlastnú dušu. A tak národný park Te Urewera získal v roku 2014 rovnaké práva ako človek a v roku 2016 tieto práva priznal novozélandský parlament aj rieke Whanganui. Podobne minulý mesiac priznal súd v indickom štáte Uttarákhand posvätným riekam Ganga a Jamuna rovnaké práva ako ľuďom. Ganga, Jamuna a ich prítoky boli vyhlásené za právnické osoby so všetkými zodpovedajúcimi právami, povinnosťami a zodpovednosťami.

Nový Zéland je priekopníkom aj v inej oblasti. V roku 1999 zakotvil do svojho právneho poriadku základné práva pre ľudoopov – právo na život, slobodu a telesnú nedotknuteľnosť. Podobnou cestou sa rozhodlo ísť Španielsko. V roku 2006 na návrh socialistov schválil španielsky parlament zákon, ktorý zabezpečil práva najbližších príbuzných ľudí – šimpanzom, orangutanom a gorilám. Zákon bol založený na tézach jedného zo zakladateľov práv zvierat, austrálskeho filozofa Petra Singera a na poznatkoch aj u nás známej biologičky Jane Goodallovej. Vedci sa síce sporia o tom, o koľko percent sa líši genetická výbava človeka a šimpanza, zhodujú sa však na tom, že tento rozdiel nie je veľký. Šimpanzy a gorily dokážu riešiť hádanky, nadväzujú dlhodobé vzťahy, smútia nad smrťou blízkych a sú schopné naučiť sa komunikovať v znakovej reči. Preto títo vedci argumentujú, že by mali dostať základné práva podobné tým ľudským. Debatu sprevádzali veľké vášne najmä zo strany niektorých predstaviteľov katolíckej cirkvi. Arcibiskup Fernando Sebastian z Pamplony proti tomuto zákonu vášnivo protestoval s odôvodnením, že nenarodeným deťom základné práva upierame a priznávame ich ľudoopom. Spomínaný filozof Peter Singer zasa označil prijatie zákona za historický prielom v mravnom vývoji ľudstva.

Som presvedčený, že aj na Slovensku by sme mali začať uvažovať o prekonaní atropocentrického poňatia ochrany prírody. Nemusíme zachádzať do extrémov, vracať sa do mytológie a vzývať Mokošu, slovanskú bohyňu Zeme alebo Živu, bohyňu života a životodarnej sily. Stačí, ak si osvojíme nový vzťah medzi ľuďmi a prírodou, ak pochopíme, že všetky živé bytosti na Zemi sú si rovné, že Zem je naším spoločným domovom a jej súčasti našimi harmonickými druhmi. Nevidím dôvod, prečo by sme vzhľadom na ich význam pre naše spoločenstvo nemohli priznať osobitné práva rieke Váh, prameňom Hronu, Ipľa a Kysuce, posvätným vrchom Kriváň, Kráľova hoľa, Sitno a Poľana, východoslovenským pralesom, povodiu Malého Dunaja či Tatrám. Prečo by sme nemohli chrániť naše ohrozené či posvätné živočíchy ako rys ostrovid alebo orol skalný tak, že za ich usmrtenie by čakal pytliaka rovnaký trest ako za vraždu človeka. Chráňme Zem ako vlastnú rodinu. Lebo aj ochrana našich prírodných bohatstiev by sa mala stať súčasťou vlastenectva.