Nik netvrdí, že kapitán Danko je blázon. Bolo by však načase dokázať opak

Keď sa bijú Andrej Danko a Igor Matovič, za normálnych okolností to nemá ako dopadnúť zle. Stačí si vyložiť nohy a počítať rany. Čím viac ich dopadne, tým lepšie. Pre celú krajinu. Okolnosti však nie sú normálne. Ak predseda parlamentu necháva čítať a zadržiavať listy občanov poslancom, je načase otvoriť kvalifikovanú diskusiu, či by ho nebolo lepšie zavrieť. Niekam, kde mu budú vedieť pomôcť odborníci.

Keby sa Danko pokúšal cenzurovať listy zákonodarcom tajne, bolo by to len bežné porušenie zákona. V okamihu, keby sa to prevalilo, mohli by ho začať stíhať, odvolať z funkcie a zbaviť mandátu. On to však robí úplne otvorene, pretože absolútne nechápe, čo činí. Pokojne to nechal spísať na papier. Nemá ani tušenia, že keď takto vlezie do súkromia komukoľvek, nieto ešte ústavným činiteľom, porušuje jednu z najzákladnejších demokratických slobôd.

Je to podobné, ako keď Galko ako minister obrany nechal vojenskou kontrarozviedkou odpočúvať civilov. Ani on dodnes nechápe, prečo sú pre armádu demokratického štátu civili nedotknuteľní. Fajn, mohli sa aj pomýliť, veď ani jeden z nich nie je demokrat. Ale Galko nie je ani právnik, čo predsa len necháva priestor na pochybnosti o jeho duševnej nespôsobilosti vykonávať verejnú funkciu. Možno je úplne normálny, len nie priveľmi bystrý. Danko je však kapitán slovenskej armády a advokát.

Samozrejme, kým veliteľa  Danka nevyšetrí lekár, nemôže nikto tvrdiť, že je blázon. Vykazuje však isté odchýlky od bežnej normy, ktoré je ťažko prehliadnuť.

Väčšina ľudí napríklad dokáže poskladať slová do viet, ktoré dávajú zmysel. Pomerne často sa to síce darí aj kapitánovi Dankovi, ale nedá sa povedať, že by tým bol typický. Práve naopak, za rok vyprodukoval viac legendárnych verbálnych pohrôm, ako Ivan Gašparovič za dve funkčné obdobia v prezidentskom paláci. Vedúci národnej rady pri tom očividne netrpí žiadnou formou demencie. Je to inteligentný, úspešný a vzdelaný muž.

Kapitánove verbálne pády na zadok, akým bolo trebárs jeho ikonické „človek človeku“, vyzerajú skôr ako porucha reči. Ako keby z jeho úst vychádzali náhodne pospájané slová, ktoré jednotlivo dávajú zmysel, no neskladajú sa do žiadnej zrozumiteľnej vety. Čo znie veľmi podobne, ako učebnicová definícia dysfrázie: „nedostatok schopnosti formulovať myšlienky do vetných celkov“. Desivé je, že tento typ poruchy reči je obvykle len sprievodným znakom niektorej ťažkej duševnej choroby.

To všetko, prirodzene, nikoho neoprávňuje prijímať ďalekosiahle závery o Dankovom zdravotnom stave. Oprávňuje to však klásť otázky. Je predseda národnej rady chorý? Je nespôsobilý vykonávať ústavnú funkciu? Alebo je len neschopný podliak, ktorý v nej nemá čo hľadať?