Miroslav Mikolášik: Nemusí byť kola ako kola. Pre občana druhej kategórie ani nie je

„Všetky zvieratá sú si rovné, ale niektoré sú si rovnejšie,“ píše George Orwell vo svojej Zvieracej farme. Čo má spoločné môj titulok s ideou známeho románu z polovice minulého storočia? V súdobej európskej realite, žiaľ, mnoho. Na jednotnom európskom trhu sme si totiž všetci rovní, v oblasti potravín však existujú aj tí rovnejší.

Komentár pre spravodajský portál EuropskeNoviny.sk pripravil europoslanec Miroslav Mikolášik.

Jednoduchý modelový príklad. Slovák Peter, ktorý pracuje v rakúskom Kittsee a je na výlete v rodnej Bratislave, sa rozhodne kúpiť si pomarančovú limonádu od výrobcu A. Výrobcovi A dôveruje, dobre ho totiž už predsa pozná. Jeho delikátny nápoj v Kittsee kupuje už roky. V obchode schmatne dobre známy obal a trieli k pokladni. Petrovi však ani nenapadne pozrieť si zloženie či nutričné hodnoty malými písmenami na zadnej strane.

Rovnaký výrobca, rovnaký obal. Zdravý rozum predsa hovorí jasne: dostanem to, čo, čo dostávam v Kittsee! Kto však zmýšľa rovnako ako Peter, mal by sa podľa niektorých výrobcov zobudiť. Jednotlivé špecifiká sú predsa na výrobku čierne na bielom. Ošemetná zábudlivosť je iba Petrov problém. Nemôže predsa nevedieť, že si v Bratislave, na rozdiel od „rovnakého“ rakúskeho náprotivku, kupuje pomarančovú limonádu bez pomarančovej šťavy a ako štedrý bonus dostáva aspartám (fenylalanín), sacharín či benzolan sodný. A to najlepšie: právny predpis predsa porušený nebol!

Je to smutné, ale pravdivé. Dnes totiž neexistuje európska legislatíva, ktorá by v právnej rovine postihovala uvádzanie výrobkov na trhy rôznych členských štátov EÚ s rovnakým názvom, avšak v rôznej kvalite od toho istého výrobcu. Právna reglementácia sa zameriava predovšetkým na ochranu spotrebiteľa v podobe stanovenia minimálnych kvalitatívnych požiadaviek a na reguláciu tzv. nekalých obchodných praktík. Čo to znamená v praxi? Výrobok jednoducho nesmie poškodzovať ľudské zdravie a jeho obsah musí plne zodpovedať hodnotám uvádzaným na obale.

Tu sa opäť ukazuje, že právo a spravodlivosť sú dva rozdielne pojmy, dve rozdielne dimenzie, ktoré, bohužiaľ, nemusia vzájomne korelovať. Ak sa teda „výrobca A“ z vyššie uvedeného príkladu bráni argumentom, že nič neporušil, tak – v rovine účinnej právnej úpravy – skutočne neporušil. Vo svojej de lege ferenda úvahe sa však s takouto argumentáciu nemôžem uspokojiť. Právo podľa môjho názoru musí reflektovať aj morálnu, resp. etickú rovinu. Koniec koncov, nie nadarmo sa v legislatívnych textoch objavujú pojmy ako „best practices“ či dobré mravy.

Preto považujem za legitímne pýtať sa: Obstojí v kontexte týchto imperatívov rozdeľovanie zdanlivo rovných občanov EÚ na tých, ktorí si zaslúžia kvalitnejšie potraviny a tých ostatných? Či azda (dúfam, že mi prepáčite chvíľkové vzdanie sa politickej korektnosti) na občanov prvej a občanov druhej kategórie? A čo vôbec oprávňuje kompetentných k prijatiu takéhoto rozhodnutia?

Podľa mňa: neobstojí a nič! Nemôžu to byť ani „iné trhové podmienky“ či „rozdielne preferencie zákazníkov,“ argumenty pochádzajúce práve zo súkromného sektora. Nikomu, samozrejme, nezakazujem hodnotiť, čo ľuďom v rôznej časti Európy chutí a čo nie. Kuchyňa Boyana z Bulharska môže byť a s najväčšou pravdepodobnosťou bude odlišná od možno konzervatívnejšej kuchyne Fridricha z Nemecka. Pochybujem však, že Boyan pri obede – rybích prstoch – uprednostní menší obsah mäsa v rovnakom polotovare, aký bežne kupuje Fridrich, či v oblasti nápojov dá prednosť umelým sladidlám pred prírodnými, uspokojí sa s rastlinnými tukmi namiesto živočíšnych … jednoducho sa uspokojí s horšou kvalitou!

Skutočne neuprednostní. Podľa prieskumu agentúry Focus spracovaného pre českú potravinovú a veterinárnu inšpekciu 88 % respondentov prekáža odlišné zloženie potravín, pričom 77 % respondentov nesúhlasí s argumentom o odlišných preferenciách spotrebiteľov. Takáto nálada, samozrejme, nie je dominantná len v Českej republike. Keď sa pozrieme južnejšie, napríklad aj v takom Chorvátsku 82 % spotrebiteľov rovnako považuje kvalitatívnu úroveň potravín, oproti kvalite v „západných“ krajinách, za horšiu. (Ako to vyplýva zo záverov konferencie „No more double standards in foodstuffs: Same brand, same product, same quality!“, ktorá sa na pôde Európskeho parlamentu konala dňa 11. 4. 2017. Výsledky ešte oficiálne nepublikovanej štúdie prezentovala MEP Biljana Borzan, zastupujúca občanov Chorvátska.)

Nakoľko rovina subjektívnych pocitov či názorov nemusí mať veľkú výpovednú hodnotu pri posúdení skutočnej (ne?)existencie problému, iste koreluje s „racionálnejšími“ a empiricky podloženými závermi našich vedcov. Bola to práve prvotná štúdia slovenskej Veterinárnej a potravinovej správy, ktorá jasne preukázala existenciu problému a ktorá iniciovala následné vedecké analýzy (v Českej republike a v Maďarsku) či diskusiu, prebiehajúcu dnes už aj v najvyšších politických kruhoch.

Ak sa teda niekto tvári, že tento problém vlastne neexistuje, dovolím si tvrdiť, že to nie je pravda. Občania západoeurópskych krajín a ich zástupcovia si dvojitú kvalitu potravín možno (ne)dobrovoľne nepripúšťajú, keďže sa nachádzajú v „prvej potravinovej“ lige, o to viac je však dôležitejšia úloha nás – dnes menej šťastných, nás druholigistov v boji za zmenu. Za skutočne nediskriminačný jednotný európsky trh.

Vytvorenie nového, spravodlivého a uceleného legislatívneho rámca je v záujme nás všetkých, Európanov, aby si aj náš kamarát Fridrich mohol v celej Európe dopriať rovnaký potravinový štandard, na aký je zvyknutý. Život totiž prináša situácie nepredvídané a človek nikdy nevie, či ho z práce nevyšlú aj na také Slovensko, alebo si nenájde za ženu krásnu Slovensku, pre ktorú sa oplatí presťahovať.