Eduard Chmelár: Sloboda médií alebo sloboda voči médiám?

Na Slovensku nie je ohrozená sloboda médií, ale sloboda prejavu. A tých nepriateľov slobody na všetkých stranách je viac ako by sme si mysleli.

Komentár pre spravodajský portál EuropskeNoviny.sk pripravil politológ Eduard Chmelár. 

3. máj je Organizáciou spojených národov vyhlásený za Svetový deň slobody médií. Na Slovensku si málokedy uvedomujeme, že byť novinárom, ktorý vykonáva svoju službu verejnosti poctivo, je stále dôležité, náročné a nebezpečné povolanie. Len za minulý rok bolo podľa Medzinárodnej federácie novinárov zabitých pri cielených útokoch, výbuchoch bômb alebo prestrelkách 93 žurnalistov. Vo väzniciach na celom svete je viac ako 350 novinárov, z toho tretina je v Turecku (nasleduje Čína, Sýria, Egypt a Irán). Predseda Európskeho parlamentu Antonio Tajani pri tejto príležitosti priznal, že Turecko je v súčasnosti „najväčším svetovým väzením pre novinárov“, napriek tomu je paradoxné, že Turecko stále chlácholíme ako svojho spojenca a kritizujeme nedodržiavanie ľudských práv v Rusku, ktoré je pri akýchkoľvek kritériách liberálnejšie ako táto blízkovýchodná veľmoc. Požadovať prepustenie nespravodlivo väznených novinárov a žiadať bezpečnejšie podmienky pre ich prácu je pri takejto príležitosti samozrejmosťou. Nejde však len o zavraždených a uväznených novinárov. V Turecku prepustili z práce vyše 2000 žurnalistov, v Maďarsku a Poľsku novinárov neväznia, ale likvidujú pluralitu médií, a tým pádom umlčiavajú opozíciu. Mňa však v tejto súvislosti zaujala iná vec.

Medzinárodne garantovaným ľudským právom je sloboda prejavu, nie sloboda médií. Sloboda prejavu je univerzálnym ľudským právom priznaným všetkým ľuďom na Zemi, nielen novinárom. Takto ho nájdete formulované aj v Medzinárodnom dohovore o občianskych a politických právach či v Európskom dohovore o ľudských právach. V žiadnom právne záväznom dokumente sa nehovorí o slobode médií. Významový rozdiel je pritom obrovský a všimol si ho už mladý Karl Marx roku 1842, keď upozornil, že sloboda tlače sa nevzťahuje na novinára, ale na vydavateľa. Inými slovami, sloboda médií by svojou povahou mala spadať pod obchodné právo, lebo garantuje majiteľovi média, že do jeho biznisu nebude zasahovať štát – ale nič nehovorí o práve na slobodné vyjadrenie pre bežného človeka.

Pred 14 rokmi som v jednom odbornom časopise publikoval vedeckú štúdiu, v ktorej som podrobne rozobral obsah a význam čl. 19 Všeobecnej deklarácie ľudských práv garantujúcej slobodu prejavu. Takto formulovaná sloboda prejavu je totožná s informačnou slobodou a obsahuje v sebe dve zložky: aktívne informačné právo (právo informovať) a pasívne informačné právo (právo byť informovaný). Ekonomické obmedzenia síce ohrozujú najmä aktívne informačné právo, no osobitné postavenie médií čoraz viac ohrozujú aj pasívne informačné právo, našu informovanosť ako také – ľudskoprávna agenda totiž bližšie nešpecifikuje a nezaručuje právo na pravdivé a neskreslené informácie.

Stotožňovanie slobody prejavu so slobodou tlače malo význam v 19., čiastočne v 20. storočí. Vtedy sa ľudia utiekali k médiám ako ku konkurenčnému centru moci, ktorý stál na ich strane proti svojvôli štátu. Lenže v priebehu 20. storočia prerástli médiá do podoby mocenskej štruktúry, ktorá sa usiluje udržať si monopol na verejnú mienku a komunikačné privilégiá vo vzťahu k verejnosti. Zápasiť za slobodu prejavu dnes často znamená úplne odlišné ambície ako obhajovať slobodu médií: získať slobodu VOČI médiám.

To, čo by nás dnes malo najviac znepokojovať, je preto rastúci trend čoraz brutálnejšieho zužovania slobody prejavu. Filozofickú podstatu slobody prejavu, ktorú sformulovalo osvietenstvo, zhrnul Voltaire do slávneho výroku: „Pane, hlboko s vami nesúhlasím, ale urobím všetko pre to, aby ste mohli slobodne vyjadriť svoj názor.“ Mnohí to považujú za klišé, ale ak sa zamyslíme nad podstatou tohto výroku, je v ňom hlboká pravda: sloboda prejavu nemôže existovať bez tolerancie k iným názorom. Mieru slobody prejavu nedefinuje štát, médiá ani spoločenské elity. Mieru slobody prejavu určuje miera tolerancie väčšiny spoločnosti k menšinovým názorom. Samozrejme, extrémisti sa vždy budú usilovať tento výklad zneužiť. Ak niekto pomočí korán alebo navrhuje poslať Rómov do plynu, nie je to využitie, ale zneužitie slobody prejavu. Osobný útok nie je názorom, ale cielenou urážkou a výzva na násilie končí každý dialóg, a tým pádom aj zmysel slobody prejavu. Takéto mantinely v kontinentálnom mediálnom práve nastavil spor dvoch filozofických velikánov Montesquieua a Hegla. Montesquieu hlásal, že myšlienku nemožno trestať, lebo myšlienka nie je zločin. Hegel mu oponoval, že zločinom je aj urážka na cti, ohováranie a vyzývanie k vzbure, lebo vtedy sa sloboda mení na bezprávie. Dnes sú Montesquieuove a Heglove tézy dvoma piliermi moderného európskeho mediálneho práva, ale existuje aj liberálnejší, anglo-americký model, ktorý takéto obmedzenia nepripúšťa. Filozoficky ho zdôvodnil John Stuart Mill, ktorý bol striktne proti akémukoľvek obmedzovaniu diskusie a zdôrazňoval, že sloboda prejavu zahŕňa aj také názory, ktoré urážajú, poburujú alebo iným spôsobom znepokojujú. Chápanie pravdy sa môže vygenerovať len v konfrontácii s omylom. Treba dodať, že sám sa zasadzoval o to, aby sa ku každému názoru pristupovalo s úctou, aby sme trpezlivo vedeli vypočuť opačnú mienku a povedať, čo si o nej myslíme – v každom prípade teto poznámky sa už týkajú etiky verejnej diskusie, nie práva.

Zástancovia obidvoch koncepcií majú svoj kus pravdy. Kontinentálny model sa vyformoval po skúsenosti dvoch totalitárnych režimov ako ochrana proti extrémizmu. Anglo-americký model sa zasa zvykne obhajovať tým, že vďaka otvorenej neobmedzenej diskusii fašistická ani komunistická diktatúra v USA či Veľkej Británii nikdy nemala šancu ani potenciál presvedčiť väčšinu obyvateľstva. Priznám sa, že vždy som bol zástancom anglo-amerického modelu. Je únavné a často aj zbytočné hádať sa s neonacistami. Ale môže byť kontraproduktívne trestať ich za názory. Novely trestného zákona, ktoré ustanovili trestné činy tzv. osvienčimskej či jáchymovskej lži spôsobili, že extrémisti si začali dávať pozor na jazyk, o svojich skutočných zámeroch hovoria len v najužšom kruhu, no nijako nezľavili zo svojich cieľov. A keďže na verejnosti mlčia, ľudia prestávajú chápať, prečo týchto nevinne sa tváriacich chlapcov považujeme za fašistov. Ak ich nebudeme konfrontovať v diskusii, ak ich nedokážeme argumentačne poraziť, verejnosť bude čoraz menej chápať, o čo tu ide. Bojkot mohol fungovať v časoch, keď boli len pouliční bitkári (a práve vtedy im novinári nepochopiteľne naháňali body sledujúc každý ich krok vrátane nájazdov na rómske osady). Dnes sú však parlamentnou politickou silou, s ktorou treba bojovať – oni sa sami nevyparia.

Mám preto obavy, že sa nám tu vytráca úcta k základným princípom slobody prejavu. Na všetkých stranách. Hulákajúci netolerantní náckovia k fanúšikom slobody a demokracie rozhodne nepatria – oni ju len zneužívajú k získaniu moci, pričom po dosiahnutí tohto cieľa im už bude prekážať rovnako ako akejkoľvek autoritatívne vládnucej vrstve. O nič väčší cit pre slobodu prejavu však neprejavujú ani centristi, ktorí škandalizujú a vytesňujú z verejného priestoru každý prejav, ktorý nezodpovedá ich pohľadu na svet. Už to nie je len fašistická a komunistická propaganda, ktorú chcú zakázať. Už sú to aj prejavy katolíckeho fundamentalizmu, pacifizmu, prejavy sympatií k niektorým štátom a národom. Namiesto pluralitných diskusií sa usporadúvajú jednofarebné monológy, namiesto polemiky sa organizujú štvavé kampane, namiesto dialógu sa uprednostňuje bojkot.

Typickým príkladom chorého uchopenia problému je hystéria okolo účasti Tibora Rostasa na mediálnej konferencii v Smoleniciach. Aby bolo jasné, Tibora Rostasa by som na konferencii odmietol aj ja. Ale nie s odôvodnením, s akým napádali jeho pozvanie urazení aktivisti a novinári, ktorí tvrdili, že jeho účasť by mohla vzhľadom na jeho názory „ohroziť demokraciu“. Mrazí ma z takéhoto newspeaku, z ktorého by aj Orwell stratil reč. Táto spoločnosť by mala bez milosti trestať všetky extrémistické prejavy, ktoré sú v rozpore so zákonom (čo doteraz nerobila), ale nie vopred vylúčiť prejav s tým, že ČO AK sa dopustí trestného činu. To je šialenstvo porovnateľné len s tými najtemnejšími sci-fi víziami typu Minority Report. A prepáčte, mne sa o nič menšou blamážou nevidí ani pozvanie Lukáša Dika, šéfredaktora spravodajstva RTVS, ktorý pošpinil meno verejnoprávnej televízie svojou odhalenou komunikáciou s opozičným politikom. Proti tomu však neprotestoval nikto. Celý tento problém preto odmietam chápať moralizátorsky a aktivisticky, vnímam ho rýdzo odborne: Rostasa by som odmietol, lebo ho nepovažujem za kompetentného, lebo nie je v príslušnej oblasti ani autoritou, ani odborníkom. Napokon, dosť dobre nechápem, prečo sa celá pozornosť sústredila na dekanku a jej nešťastné vyjadrenia. Každá vedecká konferencia má totiž svoju vedeckú radu, resp. výbor – to on rozhoduje o zaradení príspevkov. K týmto ľuďom mali smerovať otázky, lebo centrá excelentnosti (akými by odborné podujatia na univerzitnej pôde mali byť) naozaj nemajú povinnosť prijať každého výstredného čudáka, rovnako ako by ste na konferenciu o jadrovej fyzike nepozvali ezoterikov. To, čoho sa musíme v tejto situácii pridržiavať, sú jasne a presne stanovené odborné pravidlá a kritériá, nie ad hoc vymyslené účelové a svojvoľné obvinenia kohokoľvek z nepriateľstva voči demokracii.

V tejto atmosfére nie je náhoda, že na Slovensku to nie je štát, ale rešpektovaný denník (sic!), ktorý vyzýval na vyhľadávanie „verejných nepriateľov“, ktorí by sa nemali púšťať do médií. Práve preto takýchto ľudí, ktorí sa síce oháňajú liberálnou demokraciou, no s liberálmi v skutočnosti nemajú nič spoločné, nazývam centristami. Liberalizmus je totiž veľkorysý, tolerantný, vedome pestuje pluralitnú diskusiu ako hodnotu, váži si v duchu slávneho Kollárovho verša slobodu každého človeka a nevytláča nepríjemné, ale legitímne názory z verejného diskurzu. Aký význam má sloboda prejavu, ak v rámci nej znesieme len varianty toho istého názoru? Práve sloboda prejavu bežného človeka je dnes vážnym spôsobom ohrozená, neohrozujú ju len diktátori a autoritatívne vlády, ale aj korporácie, mediálne koncerny a netolerantní centristi. Je to nový druh nebezpečenstva, ktorý môže byť spoločensky nebezpečnejší ako fašizmus v tridsiatych rokoch, lebo ten bol pomerne jednoznačne identifikovateľný. Sloboda prejavu však nemá medzinárodný sviatok, nie je predmetom ochrany, ale čoraz väčšieho okliešťovania. Na Slovensku nie je ohrozená sloboda médií, ale sloboda prejavu. A tých nepriateľov slobody na všetkých stranách je viac ako by sme si mysleli.