Bitku o Francúzsko vyhral Macron, ale vojna o Európu sa ešte len začína

Emmanuela Macrona napokon neohrozila ani dezinformačná kampaň spustená tesne pred volebným moratóriom, keď už nemohol adekvátne reagovať. Marine Le Pen si zopakovala tradičnú volebnú nakladačku, ktorú dáva francúzsky volič svojim fašistom. Je predčasné posudzovať, nakoľko Macronovi pomohol hackerský útok, z ktorého podozrievajú Rusko, je však zrejmé, že mu nepoškodil. Celkom určite Macronovi i Francúzom ukázal, s akými nepriateľmi budú mať dočinenia.

Keby si bolo Francúzsko vybralo Marine Le Pen, bolo jej tým zároveň dalo jasný mandát na odchod z Európskej únie. A bez Francúzska, ako jedného zo zakladajúcich štátov, by žiadna EÚ neexistovala. Bolo by to najväčším úspechom ruskej zahraničnej politiky od konca druhej svetovej vojny a rozdelenia povojnovej Európy, keď sa Stalinovi podarilo rozšíriť hranice impéria až po Berlín. A v porovnaní s cenou za druhú svetovú vojnu by to bolo prakticky zadarmo.

Kremeľ sa od rozpadu sovietskej ríše mentálne neposunul ani o piaď. Zahraničná politika je pre Rusov stále hrou s nulovým súčtom - čím je západ silnejší, tým je Rusko slabšie, a naopak. Kremeľ stále meria veľkosť krajiny metrom z devätnásteho storočia – jej územnou rozlohou. Chce späť svoje bývalé sovietske satelity, bez ohľadu na to, že by mu neboli na nič. Pravdepodobne by im musel poskytovať potravinovú pomoc, aby v nich nevypukol hladomor, ale ruská národná hrdosť by bola obnovená. Zradcovské národy, ktoré zbehli na stranu nepriateľa, by boli ponížené a potrestané. Impérium by opäť malo hranicu s Nemeckom.

Je logické, ba priam nevyhnutné, že v každej krajine sa nájde politická sila, ktorá sa bude ochotná prostituovať s Moskvou a pomáhať jej v naplnení tohto cieľa. Všade sa nájdu politici, ktorých ambície sú nepriamo úmerné ich schopnostiam. Dúfajú, že rozpad západu, likvidácia liberálnej demokracie a zmena režimu o ktorú sa usiluje Rusko, by ich mohli konečne vyniesť na vrchol, na ktorý sa v rámci demokratického procesu sami vyšplhať nedokážu. Rusko je ich prirodzeným spojencom. U nás je to Marián Kotleba, vo Francúzsku Marine Le Pen. A hoci v poslednej bitke o Francúzsko neuspeli, vojnu ešte zďaleka neprehrali.

Macrona čaká veľmi ťažkých päť rokov, počas ktorých bude musieť presvedčiť Francúzov, že nielen extrémna pravica, ale ani extrémna ľavica nie je alternatívou. Tá, keď ho odmietla priamo podporiť proti Le Penovej, dala vcelku jasne najavo, že čo reprezentuje Macron, je pre ňu rovnako neprijateľné, ako fašizmus. A Macron reprezentuje predovšetkým Európsku úniu a liberálnu demokraciu. Jean-Luc Mélenchon je len ďalším prirodzeným spojencom Moskvy.

Ak dopadnú dobre aj nemecké voľby, bude úlohou dvoch zakladajúcich krajín oslabiť hlas extrémistov. Eliminovať reálne existujúce negatíva, ktorých kritika je oprávnená. Zvýšiť pružnosť a efektivitu únie, zredukovať jej absurdne bujnejúci a prekomplikovaný byrokratický aparát a odbúrať demokratický deficit. Trebárs vytvorením federácie a občanmi priamo volenej centrálnej vlády.

Odpoveďou na neduhy únie totiž nie je jej oslabovanie, ako našepkávajú užitoční idioti kremeľskej propagandy, dúfajúc, že sa ju podarí oslabiť smrteľne. Odpoveďou je efektívne riadená ekonomická a vojenská veľmoc, ktorou EÚ nesporne je. Federálny štát, v ktorom už miestni gangstri nedostanú šancu presadzovať svoje vlastné špinavé kšefty pod hlavičkou národných záujmov a poloblázni na egotripe nebudú hazardovať s budúcnosťou vlastných občanov, aby získali rešpekt spolužiakov, ktorí ich šikanovali v škole.

Bitka o Francúzsko dopadla výborne, ale boj o Európu ešte poriadne nezačal. Špinavosti ako hackerský útok na Macronovu kampaň sa budú stupňovať a bude ich stále viac. Rusko nebude hrať fér, pretože sa nehrá. Vedie vojnu.