Keby Matovič nebol, Fico by si ho musel vymyslieť

Národná rada Slovenskej republiky dozrieva do stavu, keď už môžeme začať spomínať na obdobie mečiarizmu s nostalgiou. Neboli to síce pekné časy, ale aspoň opozičná strana rokovacej sály bola príčetná. Existovala nádej, že až volič vyprace z parlamentu tú najhrubšiu špinu, bude ju mať čím nahradiť. Dnes máte na jednej strane Danka, na druhej Matoviča. Kollára proti Blahovi. Fica proti Kotlebovi. Človek predsa nemusí byť lekár, aby tušil, že cholera sa nedá liečiť týfusom. Ani politológ, aby chápal, že toto nie sú alternatívy.

Keď Matovič ako trucujúci spratok vyhlásil, že on už nebude chodiť do roboty, dokonale tým prekryl aroganciu koalície, ktorá opäť nepripustila ani len diskusiu s opozíciou. Keby Matovič neexistoval, Fico by si ho musel vymyslieť. Demokraciu totiž ohrozuje, že Smer si osvojil Mečiarove „víťaz berie všetko“, nie hysterické záchvaty parlamentného trolla.

Smer, SNS a Most nenápadne transformujú demokraciu na diktatúru väčšiny. A prechádza im to, pretože opozícia si usilovne buduje imidž inkompetentných trubirohov a šašov, takže ju nikto neberie vážne. A keď náhodu predsa, práve rieši Matovičov sabbatical, nie dlhovú brzdu.

Opozícia dnes nemá na viac, ako na stereotypné opakovanie mantry, že Fico je zlý, klame, kradne a má hnusných kamarátov. Hučí to tak vytrvalo, že u občana pomaly dochádza k sémantickému nasýteniu – to je ten jav, keď si tak dlho opakujete jedno slovo, až vám prestane dávať zmysel. (Len si to skúste: trúba, trúba, trúba, trúba, trúba, trúba, trúba, trúba, trúba, trúba, trúba, trúba, trúba, trúba, trúba, trúba, trúba, trúba, trúba...)

Skvelým príkladom je čerstvá reakcia šéfa poslaneckého klubu OĽaNO na tragickú haváriu policajného vrtuľníka. Záchranári ešte skúšali resuscitovať, keď Richard Vašečka už žiadal vysvetlenie od Kaliňáka. Niežeby naň nemal nárok, akurát už aj taký obyčajný spoločenský takt by radil počkať na vytĺkanie politického kapitálu aspoň do smrti obetí, keď už nie do  ich pohrebu či nebodaj do záverov vyšetrovania. Toto je presne ten spôsob komunikácie, ktorý si pýta protiúder, nie vecnú odpoveď.

Medzi koalíciou a opozíciou by mala za normálnych okolností prebiehať politická súťaž, nie dedinská bitka. Kultúru hádky namiesto diskusie, boja namiesto dialógu a urážok namiesto argumentov však dotiahla do parlamentu súčasná opozícia. Za toto si môžu jej poslanci sami. Správajú sa ako tlupa alkoholikov, ktorým v šenku odmietli naliať, tak ho z čírej frustrácie rozbíjajú.

Pre spravodlivosť však treba dodať, že koalícia je na túto krčmovú márovačku skvelým partnerom. Keď je niekto veľký, silný a prakticky neohroziteľný, mohol by pokojne ostať nad vecou a veselo sa usmievať nad provokáciami agresívneho skrčka. Kapitán Danko si doňho radšej kopne, pekne pod pás, nech to čo najviac bolí. Užíva si, že aspoň raz v živote môže.

Je pri tom jasné, kto nakoniec všetkých dorazí a vyplieni bar aj kuchyňu. Ten holohlavý týpek, čo len ticho sedí v kúte, v tom tričku, bombere a kanadách a čaká, kým sa tí hlupáci pozabíjajú. V Slovenskej politike nám zostali len maniaci na egotripe a fašisti.