Sulík určite nie je trápnučký fašista. Rastie z neho obmedzený nácek

Richard Sulík sa definitívne obhájil. Nad všetky pochybnosti dokázal, že nie je trápnučký fašista. Napísať, že „nechceme, aby sa rodilo šieste či siedme dieťa Rómky, ktorá nikdy nepracovala,“ nie je ani trápne, ani fašistické. Neznie to dokonca ani politicky nekorektne, ako sa domnieva autor výroku. Znie to príšerne hlúpo. A znie to ako neonacizmus. Len Sulík vie, čím sa sám cíti byť, no takto zvonku vyzerá ako obmedzený neonacista.

Keby Sulík trval na tom, že každý má mať toľko detí, koľko dokáže vlastnou prácou uživiť, nebolo by mu čo vytknúť. To je požiadavka, s ktorou nemusíte súhlasiť, no pohodlne sa zmestí do libertariánskeho pohľadu na svet. Ba aj keby nechcel, aby sa rodili deti ženám, ktoré nikdy nepracovali, zostal by stále na ľudskej strane barikády. Síce na jej okraji, kde sa grupujú úplní truľovia, ale hlúposť nie je morálny poklesok.

Sulík však navrhuje vyplácať nepracujúcim matkám rovnakú sumu ako doposiaľ. Priznáva právo na život aj deťom žien, ktoré nepracovali nikdy. Či už je to nezamestnateľná obeť dlhých generácií alkoholizmu a príbuzenského kríženia v izolovanej horskej obci alebo zlatokopka v detskom kútiku nákupného centra, má na svojich dvesto a pár eur nárok. Len Rómka by ho zrejme mať nemala. A keď už ho teda mať musí, Sulík by bol radšej, keby láskavo nerodila.

Sulík by bol vôbec radšej, keby sa rodili deti predovšetkým pracujúcim rodičom. Zrejme má pocit, že pracujúci rodičia nemajú nezamestnané deti, kým deti nezamestnaných rodičov nemôžu pracovať. Ešte šťastie, že je to len pocit. Nanajvýš alternatívny fakt.

Deti ktoré sa narodili do príšernej biedy rómskeho geta rodičom, ktorí nikdy nedostali šancu pracovať, majú, samozrejme, veľmi zlú štartovaciu pozíciu. Ak im nepomôžeme, nebudú pracovať nikdy. To ale naozaj neznamená, že by nemohli. Momentálne už na Slovensko dovážame pracovnú silu zo zahraničia, pretože jej doma nemáme dostatok.

Ak máme pri tom aj plné osady nepoužiteľných ľudí, niečo sme kapitálne zbabrali. My, nie oni. Nikto si totiž dobrovoľne nevybral, že sa narodí v gete. A cesta z geta do paneláka na sídlisku je dlhšia, ako cesta zo sídliska do europarlamentu.

Deťom z osád treba dať vzdelanie. Nemôžeme začať tým, že dostaneme Rómov z osady. Najprv musíme dostať osadu z Rómov. Presvedčiť ich, že náš spôsob života je lepší. Že chodiť do školy je dobré a pracovať sa oplatí. Nie je to nemožné, len veľmi ťažké.

Ak deväťsto rokov vytláčate nejaké etnikum na okraj spoločnosti, nedovolíte mu usadiť sa ani pracovať, občas ho len tak pre zábavu lovíte namiesto zveri, inokedy ho aj programovo vyvražďujete vo veľkom, a potom sa čudujete, že ani po dvoch – troch generáciách nie je ochotné sa na povel vrátiť z periférie a plne sa integrovať, hádajte, kto je idiot. Možno by sme pre zmenu mohli skúsiť našim nechceným Rómom z osád trpezlivo hovoriť, že ich potrebujeme a chceme. Nerozčuľovať sa, ak nám hneď neuveria.

Lebo nechcieť, aby sa rodili Rómovia, to nie je riešenie, ale esencia nacizmu. Genocída sa nikdy nezačína v plynových komorách. Začína v hlavách ľudí. Myšlienkou, že by bolo dobré, keby nejaká skupina ľudí nebola.

Sulík to tak asi necíti, ale stáva sa z neho obmedzený nácek.