Stav republiky je vážny, ale nie kritický. Zabije nás len samovražda

Prezidentova správa o stave republiky sa dá zhrnúť veľmi jednoducho – sme v nebezpečenstve, ale v solídnej kondícii. Ak to sami nezbabreme, nemáme prečo prehrať. Zvnútra nás ohrozuje fašizmus, zvonku sen Kremľa o obnovení ruského impéria. Živnou pôdou pre fašizmus sú neriešené problémy ako korupcia, ruským záujmom zasa nadbiehajú snahy vyčleniť krajinu z hlbšej integrácie do Európskej únie. Prejav Andreja Kisku bol vyvážený dokonale. Chválil aj kritizoval, koalíciu i opozíciu.

Rovnako dôležitá ako prezidentova správa bola reakcia Roberta Fica. Premiér sa nepustil do konfrontácie. Ocenil prezidentovo uznanie úspechov, ktoré jeho vláda dosiahla. V skutočnosti tým dal najavo, že v hrubých rysoch s prezidentovým videním našich problémov a cieľov súhlasí. Zdá sa, že keď Fico deklaroval svoj úmysel dostať Slovensko do prvej ligy únie, myslel to prinajmenšom rovnako vážne ako Richard Sulík svoje vyhlásenie, že v nej nemáme čo hľadať.

Prezident špeciálne zdôraznil, a pre menej chápavých dokonca aj zopakoval, že Európska únia vznikla ako politický projekt, nie ako zóna otvoreného trhu. Jej účelom bolo zabrániť budúcim konfliktom a vojnám. Vytvoriť európsku veľmoc, ktorá sa stane globálnym hráčom. Takým, ktorý bude hrať fér. Európanstvo ako národná identita však prakticky neexistuje a pokus nahradiť ho prísľubom ekonomickej prosperity zlyhal. Stačila jedna ekonomická kríza a únia začala praskať vo švoch.

Nemecko a Francúzsko sa zo svojej chyby poučili, navyše im rozviazal ruky brexit. Británia vždy brzdila hlbšiu integráciu, no teraz sú zakladajúce štáty EÚ odhodlané vytvoriť federáciu a eliminovať tým národné problémy národných štátov.

Kiska i Fico vedia, že žiadna z možných slovenských vlád nebude schopná úplne odstrániť korupciu. Je to taký politický paradox – čím je štát menší, tým väčší bordel znesie. Možno tu nepozná každý každého, ale každý pozná niekoho, kto pozná tých správnych ľudí. Rovnako nebudeme schopní vyriešiť ani problémy Rómov, ktorých sme po stáročia vytláčali na okraj spoločnosti. Teraz síce oficiálne chceme, aby boli ako my, ale stále nechceme, aby boli jednými z nás. Kým nevyriešime slovenský problém, s rómskym nedokážeme ani začať.

Prezident i premiér vedia, že väčšinu týchto problémov by pomerne rýchle a bezbolestne vyriešilo, keby sme sa stali súčasťou centrálne riadeného superštátu, ktorého inštitúcie by mali od našich lokálnych problémov patričný odstup. A je úplne jasné, že táto predstava sa zo srdca bridí každému, kto si ešte nikdy nezavládol, hoci veľmi, veľmi chcel.

Z Kisku a Fica sa pomaly stávajú politickí spojenci. Nie z nejakej lásky a vzájomných sympatií. Keby nič iné, Ficovo ego sa nikdy nevyrovná s ponižujúcou volebnou nakladačkou od nejakého podnikateľa z východu, ktorého dovtedy nikto ani nepoznal. Pokiaľ ale odrátame osobné nevraživosti, politická barikáda dnes nestojí medzi Ficom a Kiskom. Obaja sú na jej západnej strane, spolu s tradičnými médiami a „kaviarňou“. Na tej druhej stojí Sulík, fašisti a platení agenti aj užitoční idioti Kremľa.

Správa o stave republiky je dobrou správou. Sme chorí, ale nie smrteľne. Zabiť nás môže len samovražda.