Policajti strieľajú po ľuďoch bežne. Po deťoch aj papalášoch

Keď policajt zastrelí sedemnásťročného chlapca, emócie sú úplne namieste. Aj kúsok tej hystérie sa dá pochopiť. Ľudia vylezú na internetové barikády, aby zo seba dostali trocha tej cudzej bolesti. Facebookové súdy súdia. Uvoľní sa kopa frustrácie. Každý zbabraný život v krajine a priľahlom vesmíre má konečne opäť konkrétneho vinníka. Fajn. Až opadnú emócie, bolo by ale dobre začať vecnú diskusiu, či sa takéto tragédie musia stávať aj v budúcnosti.

Demarkačná línia prebieha medzi ľuďmi, ktorí jazdia autom veľa, a tými, ktorí málo, pripadne vôbec. Medzi bezdetnými a rodičmi. Prípadne medzi rodičmi s dobre zvládnutými deťmi, a nezvládnutými, prípadne len nezvládanými. Niekto sa bojí agresívnych psychopatov za volantom, iní sa boja o agresívnych psychopatov, ktorí zostanú ich deťmi nech by spáchali čokoľvek. To všetko je ľudské. Človek nie je racionálny tvor.

Ak ale tragickú smrť zastreleného chalana zredukujeme na jej chladnú vecnú podstatu, stáva sa prípad vcelku priehľadným a jednoduchým.

V prvom rade si pripomeňme, že auto je zbraň. Vysoko účinná a smrtiaca, ako nám denne ukazujú teroristi v rôznych kútoch sveta. Keby niekto začal len tak pre zábavu naverímboha strieľať z pištole, ani na sekundu by ste neváhali s odpoveďou, či ho má policajt zastreliť, pokiaľ s tým ani na jeho výzvu neprestane. Zvážte pri tom, že na Slovensku máte oveľa väčšiu šancu, že vás zabije obyčajný agresívny magor za volantom ako terorista.

Zrejme z tohto predpokladu vychádza policajná prax, že unikajúce auto, ktoré ohrozuje životy ľudí, je možné zastavovať aj streľbou. Vodič auta, ktorý sa už v minulosti pokúšal počas kontroly zraziť policajta, sa zo zodpovednosti za smrť spolujazdca sotva vyviní. Bolo otázkou času, kedy niekoho zabije alebo vážne zraní. Keby boli trafili jeho, nikto by slzu nevyronil. Spoločenská škoda by bola minimálna, prínos solídny.

Pripomeňme si ešte, že len prednedávnom strieľali policajti aj na služobné auto podpredsedu národnej rady, keď jeho šofér – v súlade so svojimi vlastnými predpismi – odmietol zastaviť. Nedá sa teda povedať, že polícia pri tomto zrejme štandardnom postupe koná nejako diskriminačne. Že Andreja Hrnčiara nezastrelili, je dielom rovnakej slepej náhody, ako smrť násťročného chalana.

Vyšetrovanie nie je ukončené, je však zrejmé, že policajt konal tak, ako množstvo jeho kolegov pred ním. V intenciách svojho výcviku a systému, v ktorom funguje. Ak sa jeho nadriadení rozhodnú ukrižovať ho, aby vyhoveli lynčuchtivej luze, sú omnoho úbohejší, ako si o nich obvykle predstavujeme. Stať sa to však môže, lebo naservírovať ulici požadovaného vinníka je v tomto prípade pre rezort vnútra omnoho bezpečnejšie, ako hľadať riešenie.

Kto už niekedy držal v ruke zbraň, vie, že trafiť niečo z idúceho auta je takmer nemožné. Trafiť z idúceho auta niečo na inom idúcom aute, je nemožné na druhú. Problém je, že guľka, samozrejme, nakoniec niečo trafí, len zaručene nie to, na čo strelec mieril. Možno, keby mal za sebou tisíce hodín drilu a tréningu, mohol by aspoň zaručiť, že s trochou šťastia nikomu neublíži. Ale skúste porozmýšľať, koľko asi majú nastrieľané naši dopraváci. Streľba na unikajúce autá je po praktickej stránke holý nezmysel.

Bolo by dobré nahromadené emócie odkloniť od policajta, ktorý bude musieť so svojou nešťastnou strelou žiť. S tým, že mieril na koleso a trafil decko. Zomrelo mu pred očami, možno priamo pod rukami, keď sa ho pokúšal s kolegami zachrániť. Nechcete žiť v jeho hlave. A aj keby ho potrestali, nejaký jeho kolega bude už zajtra strieľať po inom aute.

Diskusia by sa mala uberať smerom, či dopravní policajti vôbec potrebujú zbrane. Alebo poriadkoví policajti. Pokiaľ necháme zle vycvičených ľudí pod stresom páliť po všetkom, čo predstavuje hrozbu, je iba otázkou času, kedy sa stane ďalšia tragédia. A je takmer nepochopiteľné, že túto systémovú chybu nezačal nikto riešiť najneskôr po streľbe na Hrnčiara. Takmer.

Nakoniec totiž aj samotný Hrnčiar tvrdil, že je všetko v poriadku a nič vážne sa nestalo. Pre pokoj v koalícii. Za takto nastavený systém totiž politicky zodpovedá najdlhšie slúžiaci minister vnútra. Niekomu by mohlo napadnúť, že keby ho odvolali za toto, nebol by to ani zďaleka taký problém, ako musieť priznať, že sa pod jeho vedením masívne zakrývali korupčné kauzy a obrovské podvody. Mohol by vzniknúť tlak aj vo vnútri Smeru.