Na Mečiara v base sa ešte radšej netešte

Oficiálne zamyslenie generálneho prokurátora, či by nebolo možné Vladimíra Mečiara za jeho amorálne amnestie aj potrestať, budí oprávnené sympatie. Ale skôr než sa začnete naplno tešiť, zvážte, či práve vaša radosť a sympatie nie sú jeho jediným cieľom. Jaromír Čižnár síce nerobieva mediálny cirkus na efekt a úzkostlivo dbá o svoju profesionálnu povesť, no preskúmaním Mečiarovej zodpovednosti ju nijako neriskuje, pričom významne vylepší svoj normálny ľudský imidž. Za vyskúšanie nič nedá.

Ak už tlaku verejnej mienky celkom otvorene podlieha aj ústavný súd, prečo by napokon práve generálny prokurátor nemohol. A predsedníčka ústavného súdu veru celkom narovinu píše, že tlak verejnosti počas rozhodovania zreteľne vnímala. Ústavný súd dokonca priamo vo svojom náleze naznačuje aj časovú tieseň. A zdôrazňuje, že v inom personálnom zložení by mohol pokojne rozhodnúť aj inak.

„Žiaden sudca nežije v izolovanom svete, preto vnímam prieskumy verejnej mienky, rôzne petície, novinové články, diskusie, vyhlásenia politikov a právnikov a tiež verejné zhromaždenia, ktoré veľmi naliehavo zdôrazňujú, že väčšina spoločnosti si želá, aby boli amnestie zrušené,“ píše Ivetta Macejková vo svojom doplňujúcom stanovisku. Povedzme si úprimne, že toto veru nie je štandardným jazykom vykladačov ústavy. Človek by takýto povzdych čakal skôr na Macejkovej súkromnom blogu, ako v písomnom stanovisku k nálezu jedinej inštitúcie oprávnenej vykladať ústavu.

Niežeby sme mali ústavným sudcom upierať ich ľudskosť. Samozrejme, že sa môžu dostať pod tlak. Ba aj do konfliktu záujmov, je to úplne normálne. Hriechom totiž nie je ocitnúť sa v konflikte záujmov, ale v konflikte záujmov konať. Preto má každý sudca právo vylúčiť sa z konania, ak sa cíti zaujatý. Alebo pod tlakom. V prípade rušenia amnestií to parlament sudcom uľahčil ešte viac. Bolo by úplne stačilo, keby nerozhodli, výsledok by bol identický. Možno by to pôsobilo trochu alibisticky, ale košické ústavné orákulum už prežilo horšie imidžové rany.

Skúsme sa zamyslieť, bárs aj ako právni laici, akože by sa asi postavil trebárs Európsky súd pre ľudské práva k rozhodnutiu ústavného súdu, ktoré vznikalo pod tlakom verejnej mienky. Dokázateľne, pretože to tvrdí priamo predsedníčka ústavného súdu, v osobitnom stanovisku, ktoré je súčasťou nálezu.

Keby ústavný súd nerozhodol, možno by sa ešte dalo na medzinárodných fórach špekulovať, či sa amnestie, bez ohľadu na to ako odporne amorálne, dajú spätne rušiť aj inde ako v latinskej Amerike. Ale keď náš vlastný ústavný súd vydá nález, v ktorom ich zrušenie síce neodmietne, ale otvorene prizná, že hlavne preto, lebo ľudia to tak chcú, treba rátať s tým, že Mečiar dožije v Elektre, a nie v Leopoldove. Lebo demokracia nemôže byť diktatúrou väčšiny. Dokonca ani voči tým, ktorí ju pravidelne znásilňovali a takmer úspešne zničili.