Keď zločinci šikanujú umelcov

Košického umelca Petra Kalmusa chcú postaviť pred súd za niečo, čo nielen nespáchal, ale čo sa vlastne spáchať ani nedá. Prokurátor ho obžaloval z krádeže, lebo vraj odstránil lepenkové kosáky a kladivá z pamätníka Červenej armády. Odstránenie symbolov zločineckého režimu a okupácie našej krajiny by však malo byť skôr občianskou povinnosťou ako zločinom. Dalo by sa považovať za škandál, že ľuďom, ktorých pri takomto čistení verejného priestoru v minulosti prichytili, udelili namiesto poďakovania finančnú pokutu. Kalmusa, po intervencii ruskej ambasády, trestne stíhajú. Ak sa niekto zníži k tomu, aby na žiadosť nepriateľskej mocnosti šikanoval vlastných občanov, v ideálnom svete by už mal žiadať o politický azyl v Moskve.

Upozornenie: Autor tohto komentára nie je nezaujatý. Jeho otec, zhodou okolností tiež výtvarník, bol jedným z tých, do ktorých v auguste 1968 sovietski okupanti strieľali, priamo pred tým pamätníkom s kosákmi a kladivami. Trafili mu obe nohy. Jeho kamarátovi, fotografovi, s ktorým priebeh okupácie dokumentovali, prestrelili hlavu. Peter Kalmus, ako pätnásťročný, odstraňoval z obludnosti na Námestí osloboditeľov kosáky a kladivá v čase, keď na chodníku zasychala ich krv. Vtedy pri tom riskoval život.

Symboly masových vrahov odstránil Kalmus aj v roku 1989, v čase, keď väčšina ľudí ešte len opatrne štrngala kľúčikmi z bezpečia davu. Keď s ďalším košickým výtvarníkom Ľubošom Lorenzom poliali červenou farbou bustu Vasiľa Biľaka, komunistického vlastizradcu, ktorý sa podpísal pod pozývací list sovietskym okupantom, obaja sa k činu otvorene prihlásili.

Ak teraz Kalmus tvrdí, že symboly diktatúry neodstraňoval, niet dôvodu neveriť. Čo je dôležitejšie, okrem výpovede jediného pochybného svedka neexistuje dôkaz, že to urobil. A keby aj existoval, neexistuje spôsob ako vysvetliť, že za skutok, ktorý policajti bežne postihujú blokovou pokutou alebo dohovorom, zrazu hrozí väzenie.

Ak môžeme hovoriť v súvislosti s pamätníkom na košickom Námestí osloboditeľov o zločine, tak je ním jeho holá existencia.

Už ani tisíckrát opakovaná lož, že Sovieti nás oslobodili od nacizmu, nie je pravdou. Úplne normálne nás dobyli a ponechali si nás ako vojnovú korisť. Čechov a Slovákov, ktorí ušli z Nemcami okupovaného protektorátu a Tisovho bábkového štátu do Sovietskeho zväzu, pozatvárali do gulagov, aby nemohli organizovať odpor proti Hitlerovej Tretej ríši. Hitler bol Stalinov spojenec, s ktorým si Európu rozdelili. Práve spoločne rozoberali Poľsko. Nemci vyvražďovali poľských Židov, Rusi zasa poľské intelektuálne elity a armádu, keď Hitler nečakane zradil Stalina a zaútočil na Sovietsky zväz. Sovietom neostávalo iné, ako brániť sa,  a keď sa už naskytla šanca, tak s Nemeckom vyhandlované územia dobyť vojensky.

Z naivnej predstavy, že Sovieti sú osloboditelia, nie dobyvatelia, nás veľmi rázne vyviedli oni sami, v roku 1968, keď nás už pre jemnú odchýlku v politickom kurze obsadili aj vojensky a vraždili pokojných demonštrantov. Udalosti toho leta sa nedajú nijako prikrášliť. Moskva nám dala tvrdo pocítiť, že kto sa nepodvolí jej diktatúre, toho jednoducho zabijú. Bodka.

Dnešná Ruská federácia celkom oficiálne považuje rozpad Sovietskeho zväzu za vážnu chybu, ktorú treba napraviť. Opätovné získanie vplyvu na bývalých okupovaných územiach je integrálnou súčasťou jej zahraničnej aj vojenskej politiky. Nijako to neprikrášľuje ani netají. Slovenskú republiku vedie na zozname nepriateľských krajín. Ak jej veľvyslanectvo protestuje proti odstraňovaniu kosákov a kladív z miesta, na ktorom jej armáda vraždila obyvateľov Košíc, určite si zaslúži odpoveď. Napríklad zdvorilú pripomienku, že dodnes márne čakáme aspoň na formálne ospravedlnenie za ruské zločiny.

Napriek všetkým zverstvám, ktoré u nás sovietski okupanti napáchali, by sa dali červenej armáde priznať aj isté zásluhy. Obyčajný ruský človek, ktorý šiel na smrť zvnútra hnaný vodkou a zozadu samopalmi vlastných politrukov, nemohol za to, aký zverský režim ho hnal na jatky. Zomieral v boji s inou zločineckou ideológiou a veril, že bojuje za správnu vec. Pietnu spomienku by si zaslúžil. Len azda na inom mieste a v celkom inej podobe. Pamätná tabuľa s neutrálnym motívom a poďakovaním by bola veľkorysým kompromisom.

Prestavať pôvodný pamätník na verejné toalety by nebolo vrcholom dobrého vkusu, hoci by to potešilo mnohých. No premenovať celý ten priestor trebárs na Námestie slobody a vztýčiť na ňom pamätník obetiam okupácie by bolo minimum, čo by sebavedomí občania demokratickej krajiny urobili. Pamätník na košickom námestí okupantov tak zostáva  jedným z najobludnejších prejavov politických bizarností krajiny neschopnej reflektovať svoju vlastnú minulosť.

Fašisti sa s boľševikmi verejne pretláčajú o priazeň nepriateľskej mocnosti a ešte pri tom šikanujú slušných ľudí, ktorí im pripomínajú, že napriek svojmu tupému nacionalizmu sú zradcami svojej vlasti a národa.