Slovenský červený hákový kríž

Ak vodca slovenských fašistov Marián Kotleba daruje veľkokrtíšskemu Červenému krížu nový altánok, je to milé gesto. Ak sa pri tom odfotí a urobí si z toho osobnú propagandu, zmení svoje gesto na sprostú fašistickú agitku bez akejkoľvek hodnoty. Je to jeho slobodné rozhodnutie. Kto sa ale nemôže slobodne a za seba rozhodnúť, či bude v takejto fašistickej agitke robiť štatistu, sú ľudia z červeného kríža. Oni totiž vždy a za každých okolností zastupujú svoju organizáciu.

Kotleba robí len to, čo všetci politici - rozdáva domorodcom sklenené korálky. Keby strana nemíňala kopy peňazí na rodinné domy a pozemky, azda by vodca dokázal pomáhať viac a vkusnejšie, no v konečnom dôsledku to nie je otázka peňazí. Vodca prosto nemal detskú izbu, na viac nemá a nikto od neho viac ani nečaká. V istom zmysle je dokonca upokojujúce vidieť, že Kotleba sa nezmôže na iné ako politický mainstream, len to robí diletantsky, nevkusne a v malom.

Desiví sú ľudia v Slovenskom červenom kríži, ktorí akoby vôbec nechápali, na čo sa prepožičali. Tie dve ženušky z Veľkého Krtíša by sa dali opomenúť. Zrejme dobré duše, ktoré opakovane stáli v šore keď rozdávali lásku a nestihli si vystáť svoj diel rozumu.

Keď sa vám život zasekne vo zvierači sveta ako je Krtíš, z vášho pohľadu je taký župan naozaj veľký pán. Je to niekto. Celebrita. Keď na vás spočinie jeho oko, s hrôzou pátrate v jeho pohľade aspoň po náznaku zaľúbenia. Ak vás potľapká po pleci a prinesie dary, vyroníte od nadšenia pár kvapiek telesných tekutín, úctivo poďakujete a urobíte, čo mu na očiach vidíte, bez ohľadu na to, či s ním sympatizujete a schvaľujete jeho ideológiu. Županovi ani jeho vicišpánovi nebozkávate čižmy, lebo ho ľúbite, ale preto, že sa to tak patrí.

Mocným sa nestaviate na odpor, tobôž, keď vám robia dobre. Ak zlyhajú dve vidiecke ženušky, ktoré by si v živote nedovolili postaviť sa niekomu mocnému na odpor, ani keby im chcel robiť zle, treba im vysvetliť, v čom urobili chybu. Že ako členky červeného kríža sa zaviazali pomáhať všetkým ľuďom, bez ohľadu na ich rasu, vieru, sociálny status alebo národnosť, kým Kotlebovci chcú rozsiahle skupiny ľudí „optimalizovať“, práve na základe ich rasy, viery, sociálneho statusu alebo národnosti.

Iná otázka je, čo urobiť s Viliamom Dobiášom, prezidentom SČK, živou legendou slovenského záchranárstva, vzdelaným a skúseným lekárom, ktorý v tejto kauze prejavil morálne cítenie motorovej píly z texaského masakru. Kým výkonné zložky červeného kríža pripravovali oficiálne vyhlásenie, v ktorom by sa dištancovali od zneužívania svojho mena politikmi, ich prezident neodolal pokušeniu uverejniť na sociálnej sieti svoj vlastný názor.

„Spolupracujeme bez zaväzovania sa so všetkými parlamentnými stranami,“ obhajoval prijatie daru od Kotlebu. A žiada sa dodať, že je to v poriadku, kým nikto ani netuší, s ktorými. Lebo veď pokojne aj s mimoparlamentnými. Nech pomáha každý, kto si to môže dovoliť, kým to robí nezištne. Potiaľ dobré.

„Je na dlhšiu akademickú a morálnu debatu, aký je rozdiel medzi miliardovými defraudáciami a xenofóbiou voči Rómom, Židom a pod.,“ napísal prezident Slovenského červeného kríža. Nuž, nie. Nie je to na debatu, na morálnu už vôbec. Ťažko povedať, či by ste v známych dejinách ľudského druhu vôbec našli kultúru, ktorá by okamžite, na prvý pohľad a bez akejkoľvek diskusie nedokázala rozlíšiť morálny rozdiel medzi krádežou a zabíjaním.

Ak Viliam Dobiáš, ako lekár, naozaj potrebuje diskutovať o rozdieloch medzi defraudovanými peniazmi zo štátneho rozpočtu a plánmi na „optimalizáciu“, čiže likvidáciu Rómov alebo Židov, rozhodne by nemal byť prezidentom Slovenského červeného kríža. Až toto robí z jeho organizácie Slovenský červený hákový kríž. On je v tomto okamihu jej najväčšou hanbou, od neho by sa mali jej členovia dištancovať.