Slovenská opozícia hrá maďarskými kartami

Málokto pochyboval, že Európsky súdny dvor zamietne žalobu Slovenska a Maďarska pre systém kvót na migrantov. V oboch prípadoch išlo o politické gesto smerované dovnútra. Fico teraz môže myknúť plecom, povedať, že systém je podľa neho nefunkčný a zle vymyslený, ale bude ho teda rešpektovať. Orbán zasa môže posilniť obraz nepriateľa, ktorým je Únia. Ak z nej chce vystúpiť, musí presvedčiť väčšinu Maďarov, že je novodobým žalárom národov.

Podobnou kartou ako maďarský premiér bude hrať aj slovenská opozícia. Úplne normálnu solidaritu budú vydávať za znásilnenie a diktát. Pravdu má pritom Fico, ktorý opakuje, že je jedno, koľkých migrantov príjme, keď sa zhruba do týždňa beztak všetci vyparia niekam, kde nájdu lepšie podmienky.

Len si pekne pripomeňme, aký majú Bratislavčania vrúcny vzťah k svojim cépečkárom. Alebo cépečkári k Blavákom. Košičania k  Prešovčanom. Zvyšok republiky k Východniarom. Alebo Záhorákom. Akú márovačku dostanú chlapci z Vyšného Prdu, keď prídu na zábavu do Nižného Prdu.  Slováci na vidieku sú takí uzavretí, že s niekým, kto nie je z užšej rodiny, sa ani nesobášia. Dosť sa neznášajú aj sami medzi sebou, tak prečo by mali tolerovať cudzincov? A ktorý utečenec by chcel medzi nimi zotrvať? Keby chcel zapadnúť medzi bandu nenávistných bigotných primitívov, mohol zostať doma.

Lenže na postrašenie davu bude stačiť aj tých pár úbožiakov, ktorých budeme integrovať za ostnatým drôtom v dobre strážených lágroch. Tým viac, že s nimi nikto jakživ slovka neprehodí, len ich budú vidieť v správach. Pekne za mrežami a za plotom, v bezpečnej vzdialenosti, najlepšie pri kŕmení, ako v zoo. Aby ani náhodou niekto nepodľahol pocitu, že by to mohli byť ľudia.

Apoštoli slovenských národných záujmov budú odhadovať, koľkí z nich prišli len preto, aby znásilňovali naše ženy a vraždili naše deti. Veľkú logiku to síce nemá, lebo kto chce znásilňovať a vraždiť, v konfliktných zónach, odkiaľ títo ľudia utekajú, tak môže činiť prakticky beztrestne. Nedá sa však naozaj vylúčiť, že v dave utečencov prekĺzne aj nejaký terorista. Spoznáte ho podľa toho, že zo slovenského lágra sa vyparí okamžite a nikdy viac o ňom nebudete počuť.

Teroristické útoky potrebujú adekvátnu publicitu, inak sa minú účinkom. Ľudí ochotných zomrieť nemajú ani islamistickí fanatici neobmedzené množstvá. V skutočnosti sú pomerne vzácni, inak by útočili niekoľkokrát denne. Vyhodiť do vzduchu Lidl v Detve, alebo si zajazdiť dodávkou po námestí v Snine, by znamenalo trestuhodné plytvanie martýrmi.

Isté riziko, samozrejme, existuje. Pokiaľ však nechceme prijať žiadnych utečencov len preto, lebo sa ich bojíme, má to v slovenčine veľmi jasné pomenovanie. Hovorí sa tomu zbabelosť. Neumiera sa na ňu, naopak, je základom tisícročnej národnej stratégie prežitia – keď sa priblíži nepriateľ, zalezieme do diery, spustíme gate, vystrčíme zadky a tíško dúfame, že aspoň použije lubrikant. Zvyšuje to mieru prežívania najslabších jedincov, ale dôvod na nejakú národnú hrdosť to naozaj nezakladá.

Hanbiť sa pritom nemusíme ani tak pred tými utečencami, tí sú fakt radšej, keď k nám vôbec nemusia. Nie s nimi máme byť solidárni, ale s ostatnými krajinami Únie. S Talianmi a Grékmi, ktorí pomaly kolabujú pod náporom ľudí, ktorí keby sa rovnomerne rozptýlili po celej EÚ, nikto by si ani nevšimol, že sú tu.

Keď hovoríme nie prerozdeľovaniu migrantov, hovoríme nie Talianom, Grékom, Nemcom, Francúzom a ďalším, ktorí ich budú musieť zvládnuť viac. Čo je trochu krátkozraké, pretože sa nestáva často, aby niečo chceli oni od nás. Spravidla sme to my, kto otŕča ruku. Nabudúce by mohla zostať prázdna. A potom nezostane nič iné, len späť do dier.