Všetci už vedia, kde je Dankovo miesto

Kdekto sa pousmial nad výrokom Roberta Fica, že kríza nebola koaličná, len komunikačná, a dokonca mala aj svoj význam. Isteže mala. V koalícii sa vyčistili vzťahy. Teraz už aj Andrej Danko bude vedieť, kde je jeho miesto. Psičkári tento fenomén poznajú. Keď Dunčo nevie, kto je pánom v dome, začne stvárať psie kusy. Skúša, či by nemohol byť šéfom on.

Pri delení koaličnej torty dostali národniari citeľne väčšiu porciu, ako by im predurčoval volebný zisk. Nielen vo verejne viditeľnej politickej oblasti. Kto sa pohybuje vo veľkom biznise, dobre vie, že po priaznivé rozhodnutie v kľúčových veciach sa nechodí ani k politikovi, ani k štátnemu úradníkovi. Mená súkromných osôb, s ktorými sa musíte vedieť dohodnúť, ak chcete aby vám Dobrý ujo štát vyšiel v ústrety, nie sú zverejňované v obchodnom vestníku, ale sú známe. Kto ich potrebuje, ten ich pozná. Hovorí sa tomu aj stranícke pozadie.

Kríza to nebola koaličná, pretože stranícke pozadie SNS nemá jediný dôvod k nespokojnosti. O Ficovi je všeobecne známe, že pri rokovaniach veľmi pozorne počúva. Vždy berie do úvahy potreby a požiadavky svojich partnerov. V rozpore so svojím nekompromisným verejným vystupovaním sa vždy snaží o dohodu. A keď už nejakú uzavrie, spoľahlivo sa jej drží. Ale je to tvrdý a skúsený vyjednávač. Andreja Danka ošmekol ako profesionálny kartár opitého murárskeho učňa.

Post predsedu národnej rady je nominálne druhou najvyššou ústavnou funkciou. Veľká pocta s nulovou mocou. Vnútiť ju môžete len veľmi zelenému a nie priveľmi bystrému predsedovi koaličnej strany. No tak zhruba do roka aj takýto nešťastník zistí, že urobil mizerný obchod a ide reklamovať. Urobil to Richard Sulík a bolo skoro nevyhnutné, aby to urobil aj kapitán Danko. Zabralo mu to trochu viac času, lebo pre civila, ktorý verejne bozkáva kapitánske výložky, je aj honor sám o sebe cenným artiklom. Na chvíľu ho zabaví.

Medzi Sulíkom a Dankom je však zásadný rozdiel. Šéf národniarov svoju stranu nevlastní. Dokonca v nej ani nemá rozhodujúci vplyv. Aj v najlepšom prípade je len bielym koňom straníckeho pozadia. V tomto okamihu skôr bielym somárom.

Sulík si mohol dovoliť vyhodiť do vzduchu svoju vlastnú vládu, pustiť socialistov z reťaze a na dlhé roky odstaviť svojich ľudí od moci a všetkých jej benefitov. Bola to jeho strana. Komu sa nepáčilo, mohol ísť. Mnohí aj šli. Čo zostalo, zreformoval do populistickej euroskeptickej družiny po vzore nemeckej AfD, či francúzskeho Národného frontu rodiny Le Penovcov. Je to len medzi ním a jeho voličom.

Danko si nič podobné dovoliť nemohol. Je len predsedom svojej strany, nie jej šéfom. Akurát trvalo vyše mesiaca, kým mu to dokázali vysvetliť. Dodatok koaličnej zmluvy, ktorý partneri podpísali, je napokon presne taký, ako verbálny prejav predsedu parlamentu – veľa slov, žiaden obsah. Skutočná kríza komunikácie.

Dnes každý vie, že nech je miesto Andreja Danka kdekoľvek, v politike to nebude. Každý, okrem neho.