Slovensko nepatrí na Západ

Šéf Európskej komisie zjavne nie je fanúšikom dvojrýchlostnej Európskej únie. Je to napokon eufemizmus. Kto nedokáže vyvinúť dostatočnú rýchlosť, toho nechajú na ceste. Jean-Claude Juncker by chcel znížiť demokratický deficit klubu, ale tesnejšie zviazať všetkých jeho členov, hlavne spoločnou menou. Otázne je, či jeho odhodlanie prežije aj Nový rok, keď sa predsedníctva ujme Bulharsko, ktoré má v aktuálnej vládnej koalícii pravicových extrémistov.

Nemecko-francúzsku víziu európskeho „jadra“ sa šéf komisie pokúša rozšíriť na všetkých okrem Britov. Európu vidí ako jednotný útvar - s jednou menou, rovnakými pravidlami, vyššou mierou prerozdeľovania  benefitov, ale aj nákladov ako je napríklad migrácia, menším počtom byrokratov a vyšším zastúpením občanmi volených zástupcov. Starý Európan Juncker absolútne nedoceňuje korozívnu silu krajne pravicového nacionalizmu.

V každej krajine existuje skupina ľudí, ktorí nemajú dostatok schopností, aby presadili svoje hypertrofované osobné ambície vo férovej demokratickej súťaži. Ich jedinou šancou je zmena režimu. Dúfajú, že hrubé násilie, z ktorého vzíde nový poriadok, ich vynesie na vrchol. Nemôžu vyhrať vo voľbách, ale veria, že v pouličnej prestrelke by zvíťazili oni. V postkomunistických krajinách sú tieto skupiny podstatne silnejšie a vplyvnejšie, ako na Západe.

Je to logické. Aj na Slovensku stále žije pomerne široká vrstva ľudí, ktorá z komunistickej diktatúry profitovala. Členovia strany, agenti ŠtB, policajti, vojaci, úradníci národných výborov a iní príslušníci elity. Ak sa po 89. roku nedokázali adaptovať na nové podmienky, objektívne sa, aj so svojimi rodinami, stali lúzrami revolúcie. Ani nemuseli padnúť na dno, stačí, že nie sú privilegovaní. Darmo sa im žije lepšie ako predtým, porovnávajú sa s terajšími elitami. Sú frustrovaní, plní nenávisti a ich snom je zvrhnutie aktuálneho systému, ktorý im nepraje tak, ako by si to podľa svojich predstáv zaslúžili.

Sovietsky zväz padol, komunizmus je pasé. Pár bezmenných postavičiek si síce urobilo z marxizmu živnosť a po temných zákutiach internetu chystajú svoje súkromné revolúcie, no širšia verejnosť ich vôbec nevníma. Farbou tejto politickej sezóny nie je červená, ale hnedá. Kto túži po zvrhnutí demokracie, vyberá si fašizmus alebo nacizmus.

Európsku úniu vymysleli a založili Francúzi s Nemcami. Chceli ňou zabrániť budúcim vojnám. Na počiatku oboch svetových vojen stáli národné záujmy. Preto chceli vytvoriť zjednotenú Európu bez národných štátov. Briti si túto myšlienku nikdy neosvojili a jej finálnu realizáciu účinne hatili, ich odchodom však zanikla aj posledná prekážka. Únia sa stane federálnym štátom. Je to jasné už od deklarácie Nemecka, Francúzska, Talianska a Španielska v Ríme, že kto chce, môže sa integrovať hlbšie, kto nechce, nemusí. Otázkou je len to, aká bude tá federácia veľká.

Paríž a Berlín to vidia realistickejšie ako Juncker. Neexistuje spôsob, ako vykopať nových členov neuvážene ponaberaných v eufórii po víťazstve v studenej vojne, no môžu si otvoriť úplne nový klub a odísť doň.

Západ už pochopil, že postkomunistické krajiny mentálne do únie nikdy nevstúpili. S radosťou si brali všetky výhody, no zlyhali v okamihu, keď sa mali sami začať podieľať na riešení problémov tých druhých. Vo V4 napríklad dodnes nechápu, že prerozdeľovanie utečencov medzi jednotlivé členské štáty nie je solidaritou voči migrantom, ale voči Talianom a Grékom, ktorí ten nápor sami nemôžu zvládnuť. Na tomto napokon stroskotajú všetky Junckerove ideály.