Veci tajné, prísne verejné

Predstavte si Roberta Fica schúleného do klbka v niektorom kúte Grasalkovičovho ústavu, s krajinou v rukách Richarda Sulíka, Igora Matoviča, Borisa Kollára, Andreja Danka a Radoslava Procházku. Keby neexistovali žiadne iné argumenty, táto vízia sama o sebe vystačí, aby ste videli Andreja Kisku ako najlepšieho možného prezidenta tejto malebnej republiky. Zatiaľ nám nevyrobil žiadnu hanbu. To je naozaj neobvyklé. Nielenže vie, kde je sever, on dokonca vie, kde je Západ. Vskutku raritné. A dal si volebnú kampaň do nákladov. Malicherné. Ako keď Feri, ktorý montuje žalúzie, kúpi nový gauč do obývačky na firmu. Akurát Andy kúpil kreslo. Prezidentské. Dobré vedieť, no lepší zadok do toho kresla beztak nemáme.

Iná otázka je, ako sme sa o tom vôbec dozvedeli. Voľakedy existovala v redakciách dobrá zásada, že nepodpísané listy odstupovali na vybavenie upratovačke. Novinári sa síce nikdy nebránili práci s anonymnými zdrojmi, donášači však ostávali utajení pred verejnosťou, nie pred redaktormi. Už len preto, že poznať motiváciu bonzáka je dôležité, aj keď nie nutne rozhodujúce. Ak niekto tvrdí, že špicľuje pre verejné blaho, musí byť autor článku omnoho podozrievavejší a opatrnejší, ako keď ide o obyčajnú sprostú pomstu alebo priehľadný konkurenčný boj.

Prezident Kiska potvrdil, že zneužité dokumenty sú autentické. Akurát má iný pohľad na ich závažnosť, ako jeho oponenti. Typický prístup slovenského podnikateľa – dáme to do nákladov a keď nám to daniari vyhodia, doplatíme to. Chamtivosti je v tejto schéme len polovica. Tú druhú tvorí nepriehľadná legislatíva a nepredvídateľnosť jej výkladu. Každý daňový úrad je samostatným prameňom práva. Čo vám v Michalovciach bez mihnutia oka uznajú, za to vás v Malackách môžu pokojne nechať odstíhať, kým v Lučenci vám vybavia pokutou.

Kiska prosto celej záležitosti nepripisoval žiadnu váhu. Ani v čase kampane, ani teraz, keď sa rozzúril, že niekto rozosiela do médií dôverné údaje z jeho účtovníctva. Preňho by bolo zrejme najdôležitejšie vedieť, kto ho natrel a prečo. Normálne padol do pasce politickej paranoje.

Je temer úsmevné, keď si hlava nášho štátu volá na koberec členov vlády a pýta sa ich, kto mohol disponovať citlivými údajmi z daňového konania. Hocikto. Na rozdiel od takého spisu Gorila, nech spomenieme len najkrikľavejší príklad úniku prísne tajného spisu. Žijeme v krajine, ktorej premiér len tak nachádzal kompromateriály na stole. Keď uniesla prezidentovho syna tajná služba, Peter Tóth, vtedy ešte ako novinár, mal okamžite k dispozícii poznávacie značky áut, ktoré sa akcie zúčastnili. Igor Matovič si dokonca myslel, že má výpis z premiérovho účtu v Belize, kým Robert Fico verejne rozoberal Matovičove účtovníctvo. A Lucia Nicholsonová bola presvedčená, že disponuje tajnou policajnou informáciou o predsedovi národnej rady.

Nicholsonová je najlepším odstrašujúcim prípadom. Radový poslanec môže uveriť čomukoľvek. Zvlášť ak je to niečo, čomu by uveril s veľkou radosťou. No úradný záznam z polície, to sú poznámky, ktoré si zapísal fízel po stretnutí so špicľom. Mohol si to vymyslieť samotný špiceľ, aby niekomu zavaril, alebo niekto iný, kto to špicľovi povedal, trebárs aby bol zaujímavý. Mohol si to vymyslieť dokonca aj samotný policajt, hoci aby zdôvodnil, ako minul peniaze určené na špicľov. Novinár by mohol uverejniť takýto záznam iba keby mu predtým chirurgicky odstránili mozog a nahradili ho koncovými pasážami zažívacieho traktu. Nicholsonová, zhodou okolností, je bývalá novinárka. Zdá sa, že čas je brilantný chirurg.

Ale veď dobre, buďme teda paranoidní. Pamätáte si ešte „kauzu Markíza“? Marián Kočner si vtedy zahral svoju vlastnú hru s celkom legálnou pohľadávkou voči majiteľovi komerčnej televízie, ktorá kritizovala vládu. Keď sa začali v kšefte motať postavičky z podsvetia a tajnej služby, všetci to svinstvo automaticky pripísali na Mečiarov účet. Uškodilo mu to minimálne rovnako, ako vražda Róberta Remiáša a únos Michala Kováča. Tak keď už chceme byť paranoidní, Kiskove náklady na kampaň by mohli pomôcť práve Kočnerovi - minimálne ako dobrý precedens uplatnenia účinnej ľútosti.

Premiér, aj keď by sa jeho ľudia nepochybne dokázali dostať k údajom o prezidentových firmách, aj ich dostať do médií, v tomto okamihu nemá jediný logický dôvod, aby hlave štátu škodil. Obaja sa ocitli na západnej strane politickej barikády, aj keď predseda vlády tak akosi neplánovane. Fico je pragmatik. Jeho súperom je euroskeptický Sulík. Prozápadný Kiska je potenciálny spojenec.

V prostredí, kde každý hádže špinu na každého, je veľmi ťažké zachovať si dôstojnosť. Zvlášť po tom, čo vás niekto trafí. Prezidentova podráždená reakcia je pochopiteľná. Andrej Kiska má na ňu nárok. Hlava štátu by sa ale mala povzniesť a vrátiť sa k boju ideí a hodnôt. Lebo keď sa zapojí do tradičnej žumpovej ohadzovačky, je jedno či prehrá alebo vyhrá, na konci bude smrdieť. A my teraz fakt nikoho iného nemáme.