Kalmusove odsúdenie je hodné hanby

Výtvarníkovi Petrovi Kalmusovi naparil košický sudca štyri mesiace. Podmienečne. Pretože z chránenej pamiatky strhol hákové kríže, ktoré tam niekto nalepil. Pardon, nie hákové kríže, kosáky s kladivami to boli, ale však vrahovia ako vrahovia, je to v podstate jedno. Nie o to ide. Ide o to, že samosudca naparil umelcovi basu trestným rozkazom, bez pojednávania, od stola. Lebo veď prečo nie? Sudcovský stav už dávno nemá povesť, ktorú by si mohol nejako kaziť.

Normálne by ste si povedali, že tradičné košické odlepovanie symbolov režimu, ktorý je na Slovensku zo zákona zločinný, sa už stalo dostatočne exponovanou spoločenskou témou, aby jej aj sudca venoval istú pozornosť. Trebárs aj vytýčil pojednávanie, nechal si predložiť dôkazy, vypočul si svedkov a obhajobu obžalovaného. Ak by potom všetkom, na základe svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhodol rovnako, dalo by sa ďalej polemizovať s jeho právnym názorom, aj sa odvolať proti jeho rozsudku, no nebolo by možné ľudsky ho spochybniť.

Zhrňme si známe fakty. Peter Kalmus pomáhal odstraňovať pôvodné bronzové kosáky a kladivá z pamätníka Červenej armády už v auguste 1968, keď pred ním sovietski okupanti strieľali do neozbrojených obyvateľov mesta. Po roku 1989, keď skončila komunistická diktatúra aj sovietska okupácia, ich Kalmus z pamätníka odstránil celkom oficiálne, ako symboly zločinného režimu.

V tom období odstránili z ulíc napríklad aj sochy Klementa Gottwalda a Vladimíra Iľjiča Uljanova, známejšieho pod jeho revolucionárskym menom Lenin. Aj tieto sochy boli oficiálne kultúrnymi pamiatkami. Vyobrazovali zločincov zodpovedných za masové mučenie, väznenie a zabíjanie nevinných ľudí. Ak považujeme za vrahov Hitlera či Stalina, nepochybne sú vrahmi aj oni. Šli zo svojich piedestálov dole.

Pamätník sovietskych vojakov zostal. Zahynuli pri dobýjaní fašistického slovenského štátu od nacistického Nemecka. Boli rovnakými obeťami vojny ako ktokoľvek iný. Zaslúžia si úctu. Ani na vojnových hroboch nemeckých vojakov z druhej svetovej vojny však nenechávame hákové kríže. Bronzové kosáky a kladivá šli do šrotu. Niektoré ich kúsky sa dokonca stali súčasťou umeleckých diel.

Až pomerne nedávno sa postboľševické vedenie mesta rozhodlo zavďačiť Ruskej federácii aj armáde jej slovenských sympatizantov a trollov. Na chránenú kultúrnu pamiatku nechalo nalepiť preglejkové atrapy kosákov a kladív natreté zlatou farbou. Lepidlom, ktoré poškodzuje kameň. Aj na miesta, kde nikdy predtým neboli.

Hlúposť síce nie je trestná, no toto by mohlo byť. Kosáky a kladivá propagujú hnutie smerujúce k potláčaniu základných ľudských práv. Lepidlo pod nimi poškodzuje chránenú pamiatku. Toto však sudca neriešil a treba zdôrazniť, že riešiť ani nemohol. Toho, čo nevkusnými a poburujúcimi smeťami olepil symbolický hrob hrdinských dobyvateľov, nikdy nikto nestíhal.

Tých, čo ich odlepovali, už párkrát poťahovali. Niektorí dostali pokutu, iní len výstrahu. Obvykle im aj vyčíslili, akú spôsobili škodu. Hoci je to také, ako keby vám niekto rozmlátil bejzbalovou pálkou auto a potom vám poslal faktúru za svoje otlčené športové náčinie.

Kalmus sa k odstraňovaniu kosákov a kladív vždy hrdo hlásil. V tomto prípade skutok popiera. Od samého začiatku, keď ešte neexistoval dôvod myslieť si, že by mu zaň niečo hrozilo. Niekto ho vraj videl. Kalmusa pozná svedok z médií. V Košiciach to zjavne stačí.

Musíme rešpektovať rozhodnutia súdov, lebo v demokracii inej cesty niet. Nepochybne budú aj takí, ktorí tomuto konkrétnemu sudcovi dokonca uveria, že rozhodoval nezaujato a férovo. Ale to už nie je povinné. Kým je Slovensko slobodnou krajinou, smiete si o sudcovom rozhodnutí myslieť aj veci, ktoré by mu rozhodne nepolichotili. Ste povinní rešpektovať ho ako sudcu, nie ako ľudskú bytosť. Musíte žiť s jeho rozsudkami, ale nie ste povinní žiť s ním ako s človekom.

Volá sa Ladislav Bujňák. Ak sa vám ako človek nepozdáva, mimo pojednávacej siene ho nemusíte pozdraviť, ani mu podať ruku. Ani pohár vody. Nemusíte s ním vôbec hovoriť. Jeho existenciu musíte strpieť, ale nie ste povinní brať ju na vedomie.

Na sudcovský stav existuje jediná páka - stará dobrá hanba. Načase ju uplatniť.