Ľubomír Galko: Bezpečnosť má stále vyššiu cenu. A Slovensko si to konečne uvedomuje

Končí sa obdobie, keď sa verejnosť vo východnej Európe nezaujímala o svoju bezpečnosť z hľadiska geopolitických hrozieb.

Komentár pre spravodajský portál EuropskeNoviny.sk pripravil Ľubomír Galko, exminister obrany a podpredseda SaS.

Ľudia si často uvedomia, aké je niečo vzácne až vtedy, keď to stratia.

Som jedným z tých, ktorí veľmi dobre vedia, akú dôležitú rolu vo svetovej stabilite hrajú vojenské a bezpečnostné zložky. Väčšina Európanov nemusí myslieť na to, aký krehký je mier. To, že môžu večer svoje deti uložiť bez toho, aby im za oknami hvízdali strely a aby sa museli báť nočných poplachov, nie je samozrejmosť.

V rokoch 2010 – 2011 som viedol ako minister rezort obrany. Bolo zložité obdobie, typické nielen pre Slovensko, ale pre takmer všetky krajiny Európy, pre krajiny východnej Európy zvlášť. Podvyživené rezorty, z ktorých sa stali “pokladničky na všetko“ pre iné rezorty. Technika a výstroj vojakov katastrofálnom stave. A ešte aj z toho mála, čo vojaci na Slovensku dostávali, množstvo financií skončilo tam, kde nemalo. Tým, že boli rozkradnuté, neefektívne vynaložené napríklad na predražené nákupy alebo na kúpu toho, čo vojaci de facto ani nepotrebovali.

Viac transparentnosti alebo „Čo nie je tajné – je verejné“

Preto prvú vec, ktorú som si v kresle ministra predsavzal, bolo dostať do tohto rezortu viac transparentnosti. Snažil som sa spájať sily rezortnej aj odbornej mimorezortnej komunity, aby sme spĺňali požiadavky, ktoré sú kladené na rezorty obrany z hľadiska vojensko-politických ambícií, ale súčasne aby sme patrili k takým zástupcom, ktorí nemajú čo skrývať a verejnú kontrolu vítajú, nie utajujú nákupy dôležité pre chod rezortu a obranu krajiny. Presadzoval som napríklad, aby verejnosť mala informácie a podrobnosti o všetkom, čo len bolo možné – systémom : Čo nie je tajné, je verejné. A fungovalo to.

Snažili sme sa dávať do popredia vytváranie a šírenie dobrého mena ministerstva obrany a Ozbrojených síl Slovenskej republiky. Tak ako v iných krajinách, nezabúdali sme pripomínať verejnosti situácie, keď vojaci stáli blízko svojich spoluobčanov v ťažkých chvíľach a bez váhania pomohli.  Pretože aj dôvera ľudí v Ozbrojené sily bolo niečo, s čím bolo treba a stále je treba pracovať.

Hospodárne nakladanie s verejnými financiami je jedna z kľúčových vecí.

Je pravda, že v čase môjho pôsobenia boli prostriedky, ktoré som mal k dispozícii, nižšie, ako boli v predchádzajúcom období. Bolo potrebné riešiť nielen výšku pridelených financií a dlhodobo rastúci vnútorný dlh rezortu, ale aj efektívnosť nakladania s pridelenými peniazmi. Preto sme čo najviac služieb a tovaru nakupovali práve cez verejné obstarávanie a elektronické aukcie. Postupne sme tieto dražby rozšírili na všetky súčasti ministerstva, aby sme dosiahli čo najlepšie ceny od dodávateľov. Férová a čistá súťaž je tá najlepšia cesta. Po rozšírení aukcií na celý rezort sa za môjho pôsobenia úspory verejných peňazí dostali až 80-tim miliónom eur. Dosiahli sme to aj vďaka komplexnému zmapovaniu stavu rezortu.

Strategické hodnotenie obrany a pravda o Ozbrojených silách ako východisko.

Hneď po svojom nástupe do funkcie som bol konfrontovaný s dezolátnym stavom Ozbrojených síl na Slovensku. Spolu so svojim tímom sme vytvorili tzv. lekársky tím, ktorý sa podujal rezort liečiť. Tou základnou liečbou – diagnostikou bolo strategické hodnotenie obrany, ktoré bolo v histórii OS SR vykonané po prvýkrát a dokázali sme ho spraviť za necelý rok. Pravdivo a bez príkras sme po prvýkrát v histórii popísali neutešený stav slovenských OS, za čo sme si vyslúžili aj kritiku. Áno, od vysokých predstaviteľov štátu – tých, čo boli zvyknutí roky tento stav kamuflovať a verejnosť dlhodobo klamali.

Píšem o tom aj preto, že neskôr sa ešte dotknem problematiky financovania OS.

Som presvedčený, že pre svetovú bezpečnosť je potrebné aby rezorty obrany jednotlivých krajín mali nastavenú  dlhodobú koncepciu rozvoja ozbrojených síl. A tú postavíte len na reálnych a stabilných zdrojoch. To je možné iba za predpokladu celospoločenskej podpory. Jej súčasťou musí byť verejná diskusia a spolupráca naprieč celým spoločenstvom.

Naša vláda predčasne skončila po necelých dvoch rokoch, ale základy, ktoré sme na rezorte, hlavne v oblasti transparentnosti, ale napríklad aj v oblasti spolupráce s mimovládnou bezpečnostnou komunitou nastavili, pretrvávajú dodnes a stavali na nich aj moji nasledovníci.

Vonkajšia a vnútorná bezpečnosť je jednou z našich priorít. 

V súčasnosti som v NR SR predsedom Osobitného kontrolného výboru na činnosť Národného bezpečnostného výboru a členom dvoch výborov – Výboru pre obranu a bezpečnosť a Osobitného kontrolného výboru na kontrolu činnosti Vojenského spravodajstva, venujem sa teda naďalej bezpečnostnej problematike. Som podpredsedom najsilnejšej opozičnej strany na Slovensku Sloboda a Solidarita, strany, ktorej podpora verejnosti neustále rastie. Je to aj vďaka tomu, že je to strana odborníkov a ľuďom nesľubujeme vzdušné zámky, ale predstavujeme funkčné riešenia.

Vonkajšia a vnútorná bezpečnosť je jednou z našich priorít.  Vytvorili sme Manifest slovenského eurorealizmu, ktorým demonštrujeme názor, že namiesto nezmyslených nápadov o vystupovaní z Európskej únie je možné ju zreformovať tak, aby fungovala na prospech všetkých jej občanov. V rámci tohto manifestu riešime aj spoločnú ochranu schengenských hraníc, zriadenie utečeneckých táborov či sprísnenie azylovej politiky.

Vyššie výdavky na obranu už nesmú byť tabu.

Dnes celý svet rieši zmenu paradigmy, keď bezpečnosť a s ňou spojené výdavky na obranu a bojaschopnosť armády boli na okraji pozornosti verejnosti. Nie je to už možné takto vnímať. Dôvodov je viacero a žiaden z nich nie je menej dôležitý než iné. V prvom rade cítime konflikt na Ukrajine, ktorý je reakciou  Ruska na rozširovanie liberálnej demokracie do východnej Európy. Slovensko možno viac než iné krajiny citlivo vníma dianie u bezprostredných susedov.

Ďalším zo silných momentov, ktoré výrazne vplývajú na zmeny v bezpečnostných politikách je vznik takzvaného Islamského štátu, ako reakcia na bezpečnostné vákuum na Blízkom a Strednom východe a s tým spojená vlna teroristických útokov islamistov. Rozosievanie strachu a útoky na miestach verejných zhromaždení sú zbraňou, proti ktorej sa dá bojovať len tak, že sa nezľakneme. Teroristi útočia na najnečakanejších miestach a ich kroky sú namierené proti civilnému obyvateľstvu – je to podlé. Preto nárast terorizmu považujeme za jednu z najväčších výziev súčasnosti.

No a v neposlednom rade neustávajúcim problémom je migračná kríza, ktorá  sa pred dvoma rokmi výrazne zintenzívnela a zdá sa, že stále nie je celkom pod kontrolou. SaS bola jednou z prvých politických strán, ktoré v auguste 2015 priniesli návrhy na riešenie migračnej krízy (viac TU), ktorá sa vtedy začínala šíriť Európou.

Hoci niečo sa už pohlo správnym smerom, stále nie je kríza zažehnaná. Som presvedčený, že je potrebné vytvoriť európsku stráž hraníc. Bezpečnosť môže byť tým európskym tmelom súdržnosti v dobe, keď sa v EÚ sformovali dva silné myšlienkové prúdy. Jeden prekonanie krízy dôvery vidí v rýchlejšej integrácii a teda centralizácii a druhý naopak volá po spomalení integračného tempa, decentralizácii a posilnení úlohy národných štátov. Avšak zdá sa, že práve v otázke bezpečnosti, v ochrane schengenskej hranice spoločnými silami panuje zhoda v oboch táboroch.

Nálada verejnosti sa mení aj na Slovensku. Chvalabohu.

Zvolenie Donalda Trumpa za prezidenta USA, ktorý dal jasne najavo, že Európa sa v bezpečnostných otázkach už nemôže spoliehať len na USA a sama musí výrazne zvýšiť svoj príspevok na obranu západnej civilizácie, stavia otázku európskej bezpečnosti do nového svetla a výrazne ju posúva v prioritách medzinárodných politík európskych krajín. Musíme sa začať správať zodpovednejšie, samostatnejšie, svojprávnejšie. Nie je už možné spoliehať sa na sily silnejších, vyspelejších a skúsenejších demokracií. Pretože tu ide o to najcennejšie, o životy ľudí.

Nálada verejnosti v oblasti obrany a ochrany sa mení aj na Slovensku. Nie je to tak dávno, čo slovenský premiér Fico tvrdil, že “radšej dám peniaze na mlieko ako na zbrane“. No toto tvrdenie je, a to budem diplomat a budem šetriť kritickými slovami – krátkozraké a nešťastné. Chvalabohu, takýto a podobné výroky sú stále väčším extrémom a verejnosť sa na ne pozerá s nedôverou už aj u nás doma. Naopak jednou z tém, ktoré už aj u nás rezonujú, je bezpečnosť, obranyschopnosť Slovenska a bojaschopnosť Ozbrojených síl Slovenskej republiky.

Našťastie, v oblasti financovania na Slovensku našli opoziční aj koaliční politici spoločnú reč. Aj keď zatiaľ len verbálnu. V NR SR sme prijali deklaráciu na postupné zvyšovanie výdavkov na obranu, tak, aby sme splnili náš záväzok so summitu z Walesu a síce, že najneskôr do roku 2020 dostaneme rozpočet rezortu obrany minimálne na 1,6% HDP.

Som rád, že prijatie tejto deklarácie vyprovokovala práve naša strana Sloboda a solidarita, ktorá navrhla do parlamentu Ústavný zákon o navyšovaní rozpočtu HDP každoročne o min. 0,1% HDP až pokiaľ rozpočet nedosiahne hranicu 2% HDP, čo je náš záväzok vyplývajúci z nášho členstva v Severoatlantickej aliancii.  Tento zákon sa nám síce z opozície nepodarilo presadiť, avšak výsledkom bola aspoň zmena paradigmy nazerania slovenskej politickej komunity na problémy bezpečnosti a prijatie vyššie spomínanej deklarácie, ktorú pripravili vládne strany a podporila ju aj slovenská demokratická opozícia.

Tu by som chcel zdôrazniť, že naša vlasť – Slovensko, podobne ako iné krajiny východnej Európy – potrebuje investovať do svojich Ozbrojených síl nemalé finančné prostriedky nie preto, že si to želajú USA alebo naši partneri v severoatlantickej aliancii. My potrebujeme investovať do našich vlastných Ozbrojených síl, lebo si to vyžaduje náš národný záujem, investujeme do vlastnej bezpečnosti. Toto je potrebné neustále vysvetľovať hlavne civilnému obyvateľstvu.

SaS je pripravená vládnuť a postaviť sa k problémom bezpečnosti čelom 

Som presvedčený, že strana, ktorú zastupujem, smeruje po najbližších voľbách do vlády, ktorej vonkajšia a vnútorná bezpečnosť bude prioritou. A takisto aj transparentnosť. Tak, aby sa nejakí osobní priatelia nášho súčasného premiéra o rezort obrany už ani neobtreli, ako tomu bolo napríklad pri kauze Pandúr, ktorú poznáme napríklad z Českej republiky.

Verím v hodnoty liberálnej demokracie. Ako bývalý minister obrany som nikdy nepochyboval o tom, že obrana týchto hodnôt vyžaduje nielen zručnú diplomaciu, ale aj moderné a vysokoúčinné vojenské sily s dobrou technickou a morálnou výbavou a rovnako kooperáciu armád v rámci severoatlantickej aliancie.

Som preto rád, že sa tieto otázky vo verejnom diškurze dostávajú na prvé miesta a dopyt verejnosti po bezpečnosti rastie. Je ideálna príležitosť tento dopyt využiť. Politici nesmú sklamať a nesmú túto príležitosť premárniť. Bezpečnosť má stále vyššiu cenu. A východná Európa si konečne tento fakt uvedomuje. V pesimizme, že bezpečnostné hrozby narastajú, je to dobrá správa.