O bohatých Kataláncoch a lenivých Grékoch

Nielen Slovensko má svojho kapitána Danka. Predseda katalánskej vlády Carles Puigdemont dokázal nekonečne dlho hovoriť, aby nepovedal nič. Minimálne nič zmysluplné. Nezávislosť svojej krajiny ani nevyhlásil, ani neodvolal. Chystá sa ešte rokovať s Madridom. Spomínal zodpovednosť, ako šéf slovenského parlamentu po neúspešnom vydieraní svojho premiéra.

Časť Kataláncov trpí utkvelým pocitom, že ak sa ich regiónu darí lepšie ako zvyšku Španielska, musia na Španielov logicky doplácať. Niežeby boli s touto mentalitou osamotení. Časť Slovákov napríklad trpí fixnou ideou, že doplácajú na Grékov alebo na Rómov. Voliči Mariána Kotlebu alebo Richarda Sulíka napríklad. Pre nejakú časť populácie je tento iracionálny pocit zrejme charakteristický a vydrží až do okamihu, keď narazí na realitu.

Katalánskym separatistom nesmierne pomohla tupá arogancia centrálnej vlády v Madride, ktorá sa rozhodla referendum o samostatnosti potlačiť hrubou silou. Zhruba deväťdesiat percent hlasujúcich bolo za odtrhnutie autonómneho regiónu od zvyšku kráľovstva. Síce nehlasovala ani polovica jeho obyvateľov, no Puigdemont môže tvrdiť, že koho osud krajiny zaujíma, ten je za jej samostatnosť. Napriek tomu očividne vymäkol a vycúval.

Ťažko povedať, či by po jednostrannom vyhlásení samostatnosti Madrid riskoval občiansku vojnu. Intelektuálny a ľudský rozmer predsedu španielskej vlády Mariana Rajoya ani túto možnosť úplne nevylučuje. V skutočnosti by však úplne stačila vojna obchodná.

Už samotný Madrid má v Európskej únii značnú váhu, navyše nie je ani záujmom Bruselu pripúšťať atomizáciu členských krajín. Proti Katalánsku by pravdepodobne lobovalo aj Taliansko, ktoré má samé problém s benátskymi separatistami a na medzinárodnej úrovni aj Británia, ktorá sa bude musieť veľmi snažiť, aby aj po brexite zostala veľkou a neprišla o Škótsko a Severné Írsko.

Samostatné Katalánsko by sa stalo novým štátom, ktorý by nebol súčasťou Európskej únie. Mohol by požiadať o vstup, ale musel by absolvovať zdĺhavé a zložité prístupové rokovania. V čase, keď sa Nemci, Francúzi, Taliani a Španieli plne sústredia na hlbšiu integráciu Únie a majú plné ruky práce s brexitom. Trvalo by to roky, bola by to nočná mora. V lepšom prípade. V horšom by Brusel Kataláncom len slušne poďakoval za záujem a dal ich na čakačku – hneď za Turecko.

Nový katalánsky štát by bol od zvyšku Európy oddelený hranicami, možno s vízovou povinnosťou. Nemal by ani len vlastnú menu. Obchodovať by mohol iba podľa pravidiel svetovej obchodnej organizácie, čo znamená kvóty a colné bariéry. Voľný pohyb tovarov, služieb a osôb by sa z večera na ráno zastavil. Celá ekonomika, okrem úzko lokálnej ako je miestny pekár alebo upratovacia firma, by doslova ušla do Španielska. Ešte aj pre priemysel by bolo lacnejšie nechať všetko v Katalánsku a vybudovať nové výrobné závody v Španielsku, ako sa pokúšať vyvážať svoje produkty za Katalánske hranice.

Katalánci by boli čoskoro odkázaní na humanitárnu pomoc zo Španielska. Vláda v Madride by možno oslobodila aspoň potravinové balíčky pre príbuzných v Barcelone od ciel. Ale Katalánci by hrozne doplatili na Katalánsko. Pre expertov, ktorí dokážu sčítaním a odčítaním v Exceli presne zrátať zápornú hodnotu európskej solidarity by to bolo veľmi peknou lekciou.