Keď pôrody konečne zabolia aj pôrodníkov

Dokument o pomeroch v pôrodníctve nevyvolal vášne len medzi pacientmi. Lekári zúria. Film je zaujatý. Tendenčný. Neférový. Že Zuzana Límová svojim filmom mierila pod pás. A asi majú pravdu. Dostali, čo si vypýtali. Lebo to nebolo tak, že sa raz ráno zobudila s chuťou nakopať všetkých pôrodníkov do rodinných klenotov. Niekto ju k tomu musel veľmi silne motivovať. A keby bol v pôrodníckej brandži jediný, nemala by jej odplata nijaký účinok.

Límovej dokument má takú odozvu, o ktorej väčšina dokumentaristov ani nesníva. Funguje preto, lebo je v absolútnej zhode so skúsenosťami obrovského počtu matiek. Takého veľkého, že javy, ktoré kritizuje, nemôžu byť náhodné a raritné.

Existuje niečo, čo sa nedá vymáhať ani ochrániť právnou cestou – povesť. Gynekológovia ju majú príšernú. Keď sa povie pôrodník, ľudia si predstavia arogantného primitíva, ako si strká do vrecka obálku s úplatkom. To, samozrejme, neznamená, že každý jeden berie úplatky, ani že sú všetci arogantní a sprostí. Majú len takú povesť. Takú si vyrobili.

Pacient v skutočnosti nie je schopný posúdiť kvalitu zdravotníckej starostlivosti. Rodička nemá predstavu, čo by lekár mal alebo mohol urobiť. Nedokáže posúdiť ani svoj vlastný stav, nieto pochopiť, čo s ňou budú robiť a prečo. Nezriedka má vypláchnutý mozog savom a modrým koníkom, chýba jej aj základný prehľad a intelekt má na hranici mentálnej subnormy. Na materstvo neexistuje škola ani štátna licencia. Rodiť môže každá žena, ktorá má zdravé reprodukčné orgány a dokáže si nájsť sexuálneho partnera. Väčšina žien v pôrodnici dokáže vyhodnotiť len to, ako sa k nej personál správa.

Každý pôrod, v každej svojej fáze, predstavuje potenciálne riziko. Ak sa čokoľvek skomplikuje, najvyššiu šancu na prežitie matky aj dieťaťa predstavujú koncové nemocnice, ktoré majú špičkovo vybavené i personálne obsadené špecializované oddelenia. Tie začínajú tam, kde obyčajný pôrodník končí. Keď rozhodujú o prežití minúty.

Napriek tomu rodičky, ktoré majú to šťastie, že žijú v Bratislave, kde majú pôrodnicu a vysoko špecializovanú detskú nemocnicu na jednom mieste, chodia rodiť do vidieckej nemocnice v rakúskom Hainburgu. Lebo je tam pekné zariadenie, všetci sú k nim milí a pekne sa usmievajú. Na Kramároch vám dajú dôsledne pocítiť, že ste špina, ktorú strpia len neradi, lebo musia. Asi nie všetci a nie každému. Ale povesť majú takú.

Skutočným problémom je, že mamičky budú vyhľadávať akúkoľvek alternatívu, ktorá by ich uchránila pred stratou dôstojnosti a ponižovaním v štandardnom systéme. Niektoré z nich, alebo ich deti, to nevyhnutne bude stáť život. A to je ľudským zlyhaním lekárov aj systému, ktorý im ho toleruje.

Nie je ospravedlnením, že pacientka nechápe, čo sa s ňou deje a aké sú možnosti a povinnosti lekára. Ak jej to nedokáže vysvetliť zrozumiteľným spôsobom, nesmie pracovať s ľuďmi. Ak sa nedokáže správať empaticky, nemá čo byť lekár. Keď sa nedokáže aspoň slušne, ak už nie milo, správať aspoň k ženám, ktoré sú vydesené, majú bolesti a boja sa o životy svojich nenarodených detí, nehodí sa ani za poštovú priehradku alebo volant trolejbusu, nieto do nemocnice.

Pôrodníci dostali od Zuzany Límovej len to, čo si už dlho pýtajú od celej spoločnosti. A je to stále omnoho menej hanby, ako si mnohí z nich zaslúžia.