Sulík chce byť slovenský Trump

Keď nahlas vyslovíte meno Roberta Fica, niektorým asociáciám sa neubránite: koalícia s Mečiarom a Slotom, peniaze vlastnou hlavou, chrapúnske urážky oponentov, Tomanová a jej dcéra Petronela, Richter a Čistý deň, lezenie do Putinovej plynovej rúry, rasistické útoky na Rómov, neoľudácke prejavy od eštebáka Pamíra, prsníky štátnej radkyne, bozk s Harabinom, Bašternákov Veyron, Širokého Váhostav, byt v Bonaparte a kola na Vazovovej... číry esenciálny hnus. No keď Fica postavíte vedľa Richarda Sulíka, vyzerá ako fasa chalan.

Dokonca ani prezident Andrej Kiska nestratil glanc, keď zaťal zuby, aby vedno s Ficom a Andrejom Dankom deklaroval jednotný postoj k Európskej únii a Západu. Traja najvyšší ústavní činitelia nemajú jediný ľudský dôvod, aby sa navzájom vôbec zniesli. Fico Kiskovi nikdy neodpustí poníženie v prezidentských voľbách, Danko bude navždy nenávidieť Fica za opakované poníženia počas koaličnej krízy a Kiska nikdy celkom neuverí, že Fico nemal prsty vo verejnom prepieraní jeho znečistenej daňovej bielizne. Lenže ide o všetko, čo sme v tejto krajine za štvrťstoročia dosiahli. Preto sa dokázali povzniesť nad svoje egá nevyrovnanej veľkosti a kvality a podriadiť sa záujmom štátu.

Po rakúskych a českých voľbách zostalo Slovensko v strednej Európe osamotené a bez spojencov. Aj keby sa nám podarilo pretlačiť do jadra dvojrýchlostnej EÚ, zrejme od nej budeme geograficky izolovaní. Začnime si zvykať na myšlienku, že schengenskú hranicu budeme mať len na letiskách. Aj to len ak sa budeme veľmi snažiť a ešte budeme mať aj obrovské šťastie.

Väčšina obyvateľov bývalej Rakúsko-uhorskej monarchie síce naďalej má záujem o všetky výhody členstva v Únii, no zásadne odmieta podieľať sa na riešení jej problémov. Výhody však reálne platia Nemci a Francúzi, ktorí práve stratili trpezlivosť s parazitickou mentalitou priemerného Stredoeurópana.

Nominálny vodca slovenskej opozície, Richard Sulík, stále nevie, čo myslia tým jadrom a naďalej žije v blude, že si môže vyberať hrozienka. Ani mu to nedôjde, kým to jadro napokon nevystúpi zo spolku s nie priveľmi bystrými chytrákmi z východu. Chce sa stať slovenským Trumpom, keď otvorene hlása, že „Slovensko najprv“. Lebo že to beztak robia všetci. Ani mu nenapadne popremýšľať, kdeže tak asi bude Slovensko, až najprv bude Rusko, po ňom najprv Rakúsko, Poľsko, Česko a ešte najprv Maďarsko - podľa reálnej politickej a ekonomickej sily. Každý so svojimi národnými záujmami, ako trebárs Žitný ostrov.

Kým Kiska, Fico a dokonca aj chudák nacionalista Danko chápu, že našou jedinou šancou je presvedčiť ľudí, aby nezahadzovali historicky najvyššiu mieru bezpečia, slobody a blahobytu v tejto krajine, Sulík sa len prediera do čela davu, ktorý s vidlami a fakľami v rukách odhodlane kráča do Moskvy.

Sulík tvrdí, že žijeme „v pomýlenej dobe, kedy je populista nadávka“. Nuž, nie doba je pomýlená. Populista nie je nadávka, je to technický termín. Označuje politika Sulíkovho typu – pozorne sleduje, kam smerujú najnižšie pudy spoločnosti a sľubuje ich ukojenie. Populista môže vládnuť neobmedzenou mocou diktátora, no nikdy sa nestane lídrom.

Líder je ten, kto dokáže doviesť dav aj tam, kam sa mu inštinktívne nechce. Cez prekážky a za cenu obetí, ale do väčšieho bezpečia a prosperity. Nie je to pohodlný džob. Väčšinou nie je ani veľmi vďačný. Obvykle ho ocení až dejepis, dávno po smrti oceneného politika. Ficovi sa doň citeľne nechce, ale vďaka za Sulíka, Kollára i Kotlebu, ktorí ho doň spoľahlivo natlačia.