Poliačik sa môže stať Sulíkovým trójskym koňom

K odchodu Martina Poliačika z SaS je ťažko povedať niečo iné, než radšej neskôr ako nikdy. Nedá sa napokon neobdivovať neochvejne vyrovnanú a povznesenú myseľ, ktorá so stoickým pokojom a s vždy trpezlivým a láskavým úsmevom vydrží celé roky po krk v žumpe. Len treba rátať s tým, že až zo žumpy vylezie, potiahne sa s ním nevábny pach. Nič uchopiteľné, ale kdekto bude krútiť nosom. To by mali zvážiť v každej strane, do ktorej ho chcú.

Poliačik zozbieral v ostatných voľbách impozantné množstvo preferenčných hlasov, takže jeho potenciál rozhodne nie je zanedbateľný. Voliči mu dali devätnásty najvyšší počet krúžkov zo všetkých poslancov. Erika Jurinová z OĽaNO, ktorá bola na 149. mieste kandidátky (stopäťdesiate má tradične vyhradené Igor Matovič) ich dostala o pätnásťtisíc menej, čo jej bohato stačilo na získanie mandátu. Pre novú stranu bez výrazných tvárí by mohol byť Poliačik nesmierne užitočnou akvizíciou.

Na bizarnej rozlúčkovej tlačovke s Richardom Sulíkom Poliačik celkom presne definoval, o čo sa práve hrá: o to, na ktorej strane civilizačnej barikády skončí Slovensko. Poliačik očividne nepochybuje, že naše ukotvenie na Západe je ohrozené a prinajmenšom neverí, že Sulík nás na Západe udrží. Šéf liberálov aj pri tejto príležitosti zopakoval, že si chce vyberať z Európskej únie len to, čo je výhodné, a to je najistejšou cestou do ruskej sféry vplyvu. Postoje predsedu SaS ale rozhodne nie sú nové. To v Poliačikovi až teraz dozrel pocit, že ďalej už takto nemôže? Vážne? Lebo ťažko sa ubrániť dojmu, že nešiel, kým nemal kam.

Rokovania s ľuďmi z Progresívneho Slovenska ešte síce nie sú uzavreté, ale Poliačik už stihol prebrať ich spôsob uvažovania – nie je pravicový ani ľavicový, hľadá len funkčné riešenia. „Presadzujem v prvom rade politiky, ktoré napĺňajú ciele,“ vyhlásil v rozhovore pre Denník N. Je politicky nesmierne obratný. Nielenže presne vie, čo chce počuť jeho volič, ale aj čo lahodí uchu potenciálneho politického partnera.

Nuž, prečo nie? Snaha profesionálneho politika o prežitie aj v ďalšom volebnom období je prirodzená a legitímna. A Progresívne Slovensko v tomto okamihu naozaj nemá ani jedinú tvár Poliačikovho formátu. Napriek tomu renegát zo zeleného domu nemusí byť úplnou výhrou. Už to, ako sa poslušne postavil vedľa bývalého šéfa a nechal sa ním na rozlúčku blahosklonne poučovať, nabáda k opatrnosti. Čím ho Sulík dokázal presvedčiť? Že ušetrí na káve a chlebíčkoch, ak svoje tlačovky spoja?

Reči o „novej politickej kultúre“ sú úplne mimo. Vysoká politická kultúra káže poďakovať si navzájom a zdržať sa akýchkoľvek ďalších komentárov, z oboch strán. Vysvetľovať, že pomýlený chudák na odchode ešte môže dospieť a prísť k rozumu je skôr chrapúnstvo. Keby to aj Sulík netušil, Poliačik to veľmi dobre vie.

Ak bude projekt Progresívneho Slovenska úspešný, pre Sulíka sa stane úhlavným politickým nepriateľom. Využije na útok každú slabinu, ktorú nájde. A Poliačikove slabiny pozná dokonale. Všetky. Aj keď bude mať tie najčistejšie úmysly a bude konať výhradne v dobrej viere, napokon môže poslúžiť ako Sulíkov trójsky kôň v Progresívnom Slovensku.