Civilista dokáže zabrániť teroristickému útoku!

Iba pred niekoľkými dňami otriasla svetom správa o masakre v americkom štáte Texas, počas ktorého zahynulo v miestnom kostole až 27 ľudí a približne rovnaký počet zranených. Ozbrojený muž vošiel do kostola krátko pred pol dvanástou a začal strieľať. To opätovne rozvírilo diskusiu o tom, ako sa brániť tzv. „Active shooter“ (Aktívnemu strelcovi) v prípade podobného útoku.

Či už ide o konanie "osamelého vlka“ alebo o úmyselný teroristický útok, výsledok je takmer vždy rovnaký – obrovské množstvá mŕtvych, zranených, nešťastné vdovy a siroty, ktoré zostávajú a šíriaci sa strach medzi bežným obyvateľstvom. Policajné zložky, bez ohľadu na to, v ktorom štáte, v mnohých prípadoch, bohužiaľ, pri odhaľovaní potenciálnych hrozieb zlyhávajú a ich čas zásahu sa pohybuje približne od 5 do 20 minút, kým dorazia na miesto činu. Práve uvedený čas je však v mnohých prípadoch rozhodujúci, čo sa týka počtu obetí.

V prípade teroristického útoku, či streľby "osamelého vlka“, kedy sa ocitáme v bezprostrednom nebezpečenstve, sa tak nemôžeme spoliehať na okamžitú a bezprostrednú pomoc policajných jednotiek a stále musíme počítať s tým, že doba aktívneho policajného zásahu sa pohybuje v rozmedzí už spomínaných 5 až 20 minút. Počas tejto doby sa z ľudí väčšinou stávajú obete teroristického útoku, lebo sa len ťažko nájde niekto, kto by sa dokázal útočníkovi aktívne brániť.

Nebojme sa legálnych držiteľov

Pravdou však ostáva, že aj medzi bežnými ľuďmi sa nájdu obyvatelia, ktorí sú na dané situácie pripravení, a to napr. aktívnou držbou, či nosením strelnej zbrane – v zmysle zákona sa označujú ako legálni držitelia zbrane. Ide o ľudí, ktorí strelnú zbraň akéhokoľvek typu vlastnia, vedia ju používať a samozrejme majú na jej držanie, či nosenie potrebné oprávnenie v súlade s ustanoveniami Zákona o strelných zbraniach a strelive. Medzi takých ľudí môže pokojne patriť váš sused, kamarát, alebo hoci aj neznáma osoba sediaca vedľa vás v autobuse.

Problémom Slovenska a prakticky aj celej Európskej únie je, že sa na legálnych držiteľov strelných zbraní pozerajú mnohí ľudia cez prsty a paradoxne práve ich považujú za potenciálnu hrozbu voči ich bezpečnosti. Treba si ale uvedomiť, že ľudia, ktorí chcú vlastniť na Slovensku legálnu strelnú zbraň, musia postúpiť naozaj celý kolotoč byrokratického aparátu – od základnej lekárskej prehliadky, cez psychologické testy, teoretickú a praktickú prípravu. Práve psychologické testy držiteľov strelných zbraní boli podstatne sprísnené po masakri v Devínskej Novej Vsi v roku 2010 a dá sa preto predpokladať, že v súčasnosti by sa tieto situácie mali u nás na Slovensku opakovať čoraz zriedkavejšie. Napriek tomu sú títo legálni držitelia strelných zbraní označovaní laikmi „za nebezpečných jedincov“.

V zmysle slovenských právnych predpisov sa oprávnené použitie zbrane vzťahuje iba na nutnú obranu a krajnú núdzu. Ich presné vymedzenie by malo byť známe všetkým držiteľom zbrojného preukazu – ide o § 24, § 25 a § 26 Trestného zákona, ktoré pojednávajú okrem dvoch uvedených prípadov aj o oprávnenom použití zbrane. Práve § 26 Trestného zákona je z hľadiska európskeho práva zaujímavý tým, že v jeho prípade nie je nevyhnutné, aby bola splnená podmienka “nutnej obrany” a môžeme teda pokojne hovoriť o “Doktríne hradu” – čiže oprávnenia použitia zbrane v obydlí, aj keď nejde o nutnú obranu. Bližšie už o tom hovorí samotný paragraf, ods. 2:

"Za použitie zbrane v súlade so zákonom sa považuje aj jej použitie proti inému vo svojom obydlí na ochranu života, zdravia alebo majetku, ak osoba do obydlia neoprávnene vnikne alebo v ňom neoprávnene zotrvá a nejde o nutnú obranu. To neplatí, ak bola pritom inému úmyselne spôsobená smrť.“ – Trestný zákon300/2005 Z. z.

Málokto si však uvedomí, že pokiaľ sa niekto pripravuje spáchať kriminálny čin tak veľkého rozsahu, ako tomu bolo napr. v Texase (pozn. v čase písania článku nie je známe, či bol strelec držiteľom legálnej strelnej zbrane), často sa vôbec neobťažuje s vybavovaním si povolenia a zbrane kúpi jednoducho na čiernom trhu.

Legálny držiteľ strelnej zbrane, ale môže v prípade krízovej situácie reagovať priamo na mieste a na rozdiel od policajných zložiek, ktorých dojazdový čas sa ráta na niekoľko minút, takýto držiteľ dokáže reagovať v horizonte niekoľkých sekúnd, prakticky hneď po prvom výstrele. V prípade polície je postup oveľa zdĺhavejší – najskôr musí svedok zatelefonovať na núdzové číslo a opísať celú situáciu (pričom niekedy ju pre nezrozumiteľnosť, rýchlu reč, alebo nepochopenie treba opisovať aj dvakrát), následne dispečer vyšle na miesto hliadku, ktorá (a to už závisí od vzdialenosti hliadky) príde na miesto v priebehu niekoľkých minút, ďalšie minúty trvá, kým sa zorientuje v situácii, naplánuje zásah a následne ho uskutoční. Reakčný čas je podstatne dlhší.

Nie je to len teória

To, že legálny držiteľ strelnej zbrane môže zabrániť teroristickému útoku, nie je však iba teória, ale v mnohých prípadoch sa to už osvedčilo. V apríli roku 2015 zabránil v Chicagu mladý vodič takémuto činu. Vodič taxislužby Uber šoféroval svoje auto, keď sa pred ním objavila hrozná scéna. 22-ročný muž Edwardo Custodio začal z krátkej strelnej zbrane strieľať do davu ľudí. Vodič taxislužby neváhal a vytiahol svoju zbraň, ktorú mal v legálnej držbe a vypálil na útočníka šesť striel, pričom ho niekoľkokrát zasiahol. Po tom ako policajti dorazili na miesto, Custodia našli ležať v kaluži krvi, silno krvácal, no nebol smrteľne zranený. Záchranári ho okamžite previezli do nemocnice na ošetrenie. Súd ho následne odsúdil za nelegálne prechovávanie strelných zbraní a pokus o vraždu. 

Voči 47-ročnému vodičovi Uberu nebolo vznesené obvinenie, nakoľko mal zbraň v legálnej držbe a splnil podmienky ustanovené americkými zákonmi.

Musíme si teda uvedomiť, že v Európe a špeciálne na Slovensku sa na legálneho držiteľa zbraní úradníci pozerajú väčšinou ako na potenciálnu hrozbu, teda človeka, ktorý sa chystá so zbraňou spáchať trestný čin, teroristický útok a pod. Dokonca v krajinách ako Francúzsko či Anglicko panuje názor, že civilné obyvateľstvo by nemalo vôbec vlastniť zbrane a vlastniť by ich mali iba a výlučne ozbrojené zložky. Práve na takéto nebezpečné myslenie doplatil prvý z uvedených štátov tento rok už dvakrát. Samozrejme, existuje určité percento zločinov, ktoré sú spáchané aj s legálne držanou strelnou zbraňou, avšak podiel na trestnej činnosti s nelegálnymi zbraňami je oveľa oveľa vyšší. Na držiteľa zbrane v našich podmienkach by sme mali predovšetkým pozerať nie ako na psychopatického násilníka, ale ako na človeka, ktorý sa snaží legálnou cestou ochrániť svoju rodinu.

Ako ďalej?

Hlavným cieľom teroristov je hlavne šírenie strachu medzi bežným obyvateľstvom. Proti takémuto konaniu sa však dá brániť iba aktívnym odporom a nie strachom. Na Slovensku by sa malo začať premýšľať nie o tom, aké reštrikcie urobiť voči legálnym držiteľom strelnej zbrane, ale viac ako zabrániť nelegálnym držiteľom k získaniu jej vlastníctva. Malá nádej svitla v nedávnych vyjadreniach šéfa SNS Andreja Danka, ktorý by chcel do Ústavy SR zaradiť aj právo na nosenie zbrane. Vzhľadom na to, akým spôsobom to prezentoval, sa dá však len veľmi ťažko si vôbec myslieť, že niečo také bude mať zmysel a z jeho strany ide len o populistický krok s cieľom zvyšovania si volebných preferencií. Po splnení zákonných podmienok totiž už aj v súčasnosti môže ktokoľvek vlastniť či nosiť strelnú zbraň.

Musí však nastať zmena v nazeraní na slovenskú streleckú komunitu a to nielen zo strany bežnej verejnosti, ale aj zo strany bežných úradníkov. Legálny držiteľ zbrane je len málokedy hrozbou, oveľa väčšou hrozbou je však nelegálny držiteľ, ktorý sa nikdy nepýta ne povolenie, neobťažuje sa s úradníkmi, ale jeho činy sú deštruktívne. Dokážeme to ako národ pochopiť?