Z Fica slanina nebude

Robert Fico je na malé slovenské pomery veľkým politikom, no na záchranu Smeru je to zúfalo málo. Než by sa pokúsil svoje účelové združenie oportunistov násilím prekopať na skutočnú sociálnu demokraciu, radšej bude bojovať vopred prehraný boj s opozíciou, ktorá ho bije na jeho vlastnom ihrisku jeho vlastnými zbraňami. V nenávistnom, primitívnom populizme nedokáže konkurovať ani takému Matovičovi, nieto ešte Kollárovi či nebodaj Sulíkovi.

V okamihu, keď sa objavili výsledky volieb do samosprávnych krajov, bolo jasné, že Fico musí zmeniť rétoriku. Vždy vedel, koho má nenávidieť, aby ho ľud miloval. Vývoj udalostí ho síce proti vôli zatlačil na civilizovaný Západ, no preto sa ešte nemusí kamarátiť s novinármi a slniečkármi. Keď ho médiá začali označovať za prijateľnejšiu alternatívu ako Sulíka, urobili mu vskutku medvediu službu.

Po nakladačke v regiónoch sa dalo čakať, že Fico verbálne zaútočí na svoje tradičné ciele. Niežeby sa nedalo inak. Keby Fico aspoň trochu uveril sám v seba, možno by sa pokúšal svojho potenciálneho voliča presvedčiť, aby zmenil spôsob myslenia. Trebárs takými útokmi na médiá likviduje dôveryhodnosť jediného kanálu, ktorým dokáže dostávať svoje posolstvá k ľuďom. Pretože na sociálnych sieťach nemá šancu ani proti politickým diletantom, ktorí sú rodina. Hnedí a zelení si ho tam dajú ako pamlsok medzi raňajkami a desiatou. Lenže Fico nikdy nikoho nepresviedčal ani nikam neviedol. Hovoril ľuďom, čo chceli počuť.

Dnes chcú ľudia počuť veci, ktoré im Fico nemôže ani nahlas sľubovať, nieto reálne dať. Cestu do Moskvy má zarúbanú a v Paríži i Berlíne definitívne stratili s parazitickými krajinami z východu trpezlivosť. Komu nie sú západné hodnoty dosť dobré, môže sa hlásiť v Kremli, pes po ňom neštekne.

Fico teda útočí na kaviareň a na hlavu štátu. Je to neškodné a vysiela to jeho elektorátu správny signál. Možno tým Andreja Kisku vyprovokuje k ďalšej kandidatúre na prezidentský post, ale prečo by mu to malo prekážať? Fico už kandidovať nebude a Kiskova účasť by znížila šance akýchkoľvek antisystémových šialencov. Euroskeptický či otvorene proruský magor v Grasalkovičovom paláci by v konečnom dôsledku dokázal nesmierne skomplikovať integráciu krajiny do budúcej európskej federácie.

Ficove útoky voči okoliu nevybočujú z normy. Skutočným problémom je vývoj vo vnútri Smeru. Že vnútrostranícku vojnu prehral Marek Maďarič, ktorý dlhodobo predstavoval hlas rozumu. Nová generácia schopných profesionálov, ako Pellegrini či Kažimír, naďalej zostáva v úzadí.

Pozdvihnutie Richarda Rašiho medzi podpredsedov Smeru je jasnejší signál, ako desať listov prezidentovi. Košický primátor dokázal prehrať celý kraj, a to proti súperovi, ktorý nemal ani takú cenu ako mech zemiakov. Naozaj sa totiž nedá povedať, že Rasťo Trnka vyhral župné voľby. Ešte aj ľudia, korí mu dali hlas, sa po jeho zvolení pýtali, kohože to vlastne posadili do kresla župana. Raši by bol prehral s kýmkoľvek, kto nie je neonacista.

Práve Raši je jasným signálom, že Smer nie je možné transformovať na modernú sociálnu demokraciu. A ako zo psa neurobíte slaninu, ani z Fica nikdy nebude líder či štátnik. Ostáva dúfať, že politická agónia bude pomalá a smrť Smeru nastane až po okamihu, keď budeme bezpečne zabetónovaní v tvrdom jadre Európskej únie.