Čaká nás rok poslednej šance

Ak vás bude prvého januára bolieť hlava len z posilvestrovskej opice, patríte medzi šťastných ľudí, ktorí nemajú dôvod trápiť sa pre budúcnosť svojej krajiny. Buď žijete mimo Slovenska, alebo ste úplne mimo. Hoci tento rok uplynul pomerne nudne a nepriniesol spektakulárne pohromy ako ten pred ním, nenápadná erózia západných hodnôt je omnoho nebezpečnejšia než šokujúce prekvapenia typu brexit či Trump.

Rozhodnutie Britov opustiť Európsku úniu a voľba občanov USA západnej Európe skôr pomohli. Zmobilizovali jej imunitu. Už holandské voľby dopadli porážkou krajnej pravice. Neradostné vyhliadky stále menšej Británie či pohľad na karikatúru blízkovýchodného diktátora vo verzii „americký vidlák“ zobrali chuť experimentovať s populizmom a nacionalizmom aj Francúzom a Nemcom. Francúzski neofašisti utrpeli v prezidentských voľbách debakel. Tí nemeckí vo voľbách do spolkového snemu posilnili, hlavne na území niekdajšieho komunistického východného Nemecka, no, našťastie, nie dosť.

Stredná Európa, žiaľ, žiadnu demokratickú imunitu nemá. Priepasť medzi novými a starými krajinami sa tak začala prehlbovať.

Naším lokálnym šokom bol vstup Kotlebových neoľudákov do parlamentu. Ukázalo sa, že otvorený fašizmus zatiaľ ani na Slovensku nepredstavuje masovú alternatívu a regionálne voľby v tomto roku vymazali ĽSNS z politickej mapy. Čo je v každom prípade dobrá správa.

Na prvý pohľad vyzerá dobre aj  blamáž, ktorú v krajoch utrpel Robert Fico so Smerom. Darmo sa odvoláva na to, že má z politických strán najviac poslancov, keď dokázal prísť o župana dokonca aj v Košiciach, kde Richard Raši prakticky nemal protikandidáta.

Vyzeralo by to dobre, keby existovala k Smeru nejaká príčetná alternatíva. Formálnym lídrom opozície je však Richard Sulík, ktorého do tejto pozície vyniesla protibruselská, protimigrantská a protirómska rétorika. Má prakticky rovnakú agendu ako Marián Kotleba, len nevyvoláva v ľuďoch taký pocit hanby, keď mu dávajú svoj hlas. Po odchode Martina Poliačika z SaS sa už ale Sulík nepokúša vyvolávať ani zdanie, že by stál na rovnakej strane civilizačnej barikády ako politici zo Západu.

Napokon, aj maďarský premiér Viktor Orbán bol pôvodne liberál. Dnes je jeho krajina skutočným ideologickým lídrom neformálneho zoskupenia V4. Neliberálna demokracia postsovietskeho typu exportovaná z Kremľa úspešne láka davy na národnú mytológiu, no ide predovšetkým o peniaze. V transformácii z diktatúry proletariátu na diktatúru finančnej oligarchie sú Maďari najďalej, aj keď Poliaci ich dobiehajú impozantnou rýchlosťou a Česi práve štartujú.

Ani tohtoročné rakúske voľby nedopadli najlepšie. Rakúsko je vlastne jedinou krajinou EÚ, kde sa krajná pravica stala priamo súčasťou vlády. Slovensko tak môže byť od budúcej hranice federalizovanej Európy odrezané aj geograficky, nielen mentálne.

Nemci a Francúzi, v rozpore s predstavami a tvrdeniami Sulíka, zakladali EÚ ako politický, a nie ekonomický projekt. Preto boli ochotní stať sa nettoplatičmi, čiže do projektu viac dávať, ako si z neho brať. Na oplátku chceli, aby sa ostatní členovia podieľali na politických nákladoch budovania spoločnej veľmoci, nielen ekonomickej, ale aj politickej a vojenskej.

Nové členské štáty na východe sa ale pokúšajú viesť vyslovene parazitickú existenciu. Berú si všetky finančné výhody a odmietajú sa podieľať na akýchkoľvek nákladoch. Nemci a Francúzi preto dnes už celkom otvorene hovoria o vytvorení európskej federácie. Je to ideálny spôsob, ako sa zbaviť lokálnych diktátorov, ktorí by v nej nemali žiadnu šancu dosiahnuť na moc. Lebo koľko Francúzov, Španielov, Talianov a Nemcov dá hlas akémukoľvek nacionalistovi, bárs aj francúzskemu, španielskemu, talianskemu či nemeckému? Väčšina to, z podstaty veci, nebude.

Ľudia ako Orbán, Kaczyński, Babiš alebo Sulík by vo federalizovanej Európe nemali žiadnu šancu. A nikdy nedopustia, aby sa ich krajiny stali súčasťou štátu, ktorý nebudú mať pod totálnou kontrolou. Minimálne pre Orbána a Babiša je to dokonca otázkou osobnej slobody.

Rusko, ktoré si celkom nepokryte nárokuje späť svoje bývalé satelity, im s radosťou zabezpečí pozíciu neobmedzených vládcov na ich vlastnom území. Nemá záujem ani silu viesť vojnu a dobýjať stratené územia sovietskeho impéria vojensky. Úplne stačí, ak tu podporí vlády, ktoré budú k Západu nepriateľské. Kremľu, pre začiatok, stačí rozvrat a chaos.

Ak nechceme znova zostať na nesprávnej strane železnej opony, museli by sme sa nesmierne snažiť a do európskej federácie sa nasilu votrieť. Nikomu by sme v nej napokon nechýbali. Také Poľsko bude pri svojej veľkosti citeľnou stratou, napriek tomu dali Paríž i Berlín jasne najavo, že s ním prestávajú rátať.

Fico chvíľu vyzeral, že by sa mohol pokúsiť aj za cenu obetí udržať krajinu na Západe. Niežeby dorástol na štátnika, len odjakživa hral na dve strany. Hovoril, čo chceli počuť v Kremli, no robil, čo od neho žiadal Brusel. Lebo však peniaze chodili zo západu. A zrazu ho už Kremeľ nepotrebuje. Stačí, ak za pár rubľov investovaných do lacnej propagandy posilní prevládajúcu miestnu mentalitu. Nechá ľudí, nech si sami vyberú medzi alternatívami, z ktorých ani jedna nevedie do európskej federácie. Fico, ako symbol korupcie a beztrestného rozkrádania štátu, by po zmene režimu musel rátať s najhorším. Zahnali ho do správneho kúta.

Výsledok regionálnych volieb však Fica zaskočil a úplne vykoľajil. Vyhodnotil ho tak, že spolčovanie sa so Západom mu len berie hlasy a vedie do politickej záhuby. Je presvedčený, že buď sa nejako sám udrží na hnedej vlne tupého nacionalizmu a populizmu, alebo je definitívne po ňom. Ešte sa zúfalo pokúša hrať na obe strany, ale už mu to nebudú dlho tolerovať ani na jednej. Partaj má v rozklade a on sám je na zostupnej dráhe. Eufemisticky povedané. Z takej výšky totiž dosť dlho trvá aj voľný pád.

Fico sa ešte hýbe, ale už je mŕtvy.

Rok 2018 bude posledným, v ktorom zostáva čas na sformovanie skutočnej politickej alternatívy. Aj tak zostane len veľmi málo času na presvedčenie väčšiny, že je lepšie byť občanom jednej z najsilnejších veľmocí planéty ako obyvateľom nesvojprávneho ruského satelitu.