Veľa šťastia, Hlúpy Jano! Budeš ho potrebovať

Slovenská republika sa pred dvadsiatimi piatimi rokmi narodila ako nechcené dieťa, ktoré priviedli na svet vskutku obludní rodičia – Václav Klaus a Vladimír Mečiar. O rozbití Československa rozhodli sami, bez mandátu. O referendum sa ani nepokúsili, v tom čase by v ňom nemali najmenšiu šancu. Samostatný štát chcela iba hŕstka nových nacionalistov a starých ľudákov. Bezvýznamná, no hlučná. A keďže väčšina mlčala, presadili sa krikľúni. Vznikol štát, s ktorým takmer okamžite prestali v Európe rátať. Slovensko dosiahlo úspech navzdory predurčeniu a vôli svojich zakladateľov.

Zákonom dedičnosti sa niekedy nevyhnú ani štáty. Naša republika si nevyhnutne nesie v genetickom kóde, v ústave, aj mentálnu výbavu ľudí, ktorí ju stvorili. Už druhá veta nášho základného zákona hovorí, že štát sa neviaže „na nijakú ideológiu ani náboženstvo“, no jeho preambula sa odvoláva na cyrilsko-metodské duchovné dedičstvo. Aj keď sme ho nikdy nezdedili. Píšeme latinkou, väčšinu veriacich tvoria rímski katolíci. Pravoslávnych či gréckokatolíkov je zanedbateľná menšina a na text ústavy nemali vplyv.

Čo sme z cyrilo-metodskej tradície zdedili, je byzantské poňatie výkonu moci a správy vecí verejných: poklonkovanie formálnym autoritám, nekritický obdiv hrubej sily, hlboko zakorenené korupčné vzorce správania, nielen medzi tými, ktorí úplatky berú, ale predovšetkým medzi tými, ktorí si za bakšiš kupujú neférové výhody. To všetko v nás pretrváva a radí nás skôr na východ, do mocenskej sféry Kremľa, než do Európskej únie.

Mečiar surfoval práve na tejto mentalite a zdalo sa, že zostane neporaziteľný. Ak je na mafiánskom štáte deväťdesiatych rokov niečo nepochopiteľné, tak nie to, ako mohol fungovať. Ťažšie je pochopiť, ako sa ho vôbec podarilo poraziť. Vodca HZDS mal takú popularitu, o akej sa pred ním nikomu ani nesnívalo a po ňom sa už nikomu ani nebude. Mečiar prakticky nemal nepriateľov. Drvivú väčšinu jeho súperov tvorili bývalí priatelia, ktorých v zlom rozmare hodil cez palubu.

Vodca HZDS bral zmenu režimu ako transformáciu z diktatúry proletariátu na diktatúru Vladimíra Mečiara. Skutočným cieľom zakladateľa štátu bolo udržať krajinu vo sfére ruského vplyvu, kde by mohol vládnuť ako jeho bieloruský kolega Lukašenko. Rozhodne nemienil dopustiť, aby sa stala súčasťou Západu. Mečiar vlastnoručne podal prihlášku Slovenskej republiky do Európskej únie a urobil všetko preto, aby nesplnila ani základné podmienky pre vstup.

Sme zvrchovaný štát a nikto nám nemôže dávať ultimáta, tobôž nie skupina poslancov Európskeho parlamentu, ktorá nemá rozhodovaciu právomoc,“ nie je výrokom Richarda Sulíka z ostatného zasadnutia EP. Takto reagoval na kritiku z Bruselu Mečiar, už v roku 1996, keď to ešte nebolo „cool“. Naším šťastím bolo, že Únia mala vtedy skutočný záujem vrátiť bývalé sovietske satelity na Západ. Počkala si, kým Mečiar padol a Mikulášovi Dzurindovi dala šancu dobehnúť susedov.

Prvá Dzurindova vláda ešte vyčerpala väčšinu energie na vnútrostranícke a vnútrokoaličné zápasy. Nový premiér doslova vykradol politické strany, ktoré pôvodne založili jeho stranu len ako dočasné politické zoskupenie. Volební lídri sa mali po voľbách vrátiť do svojich materských partají. Napríklad samotný Dzurinda do KDH, v ktorom bol lídrom liberálneho, takzvaného „prezervatívneho“ krídla, kým Čarnogurského konzervatívnu platformu volali „taliban“. Dzurinda všetkých podrazil a SDK transformoval na riadnu politickú stranu SDKÚ, do ktorej prešli takmer všetky špičky pravicových strán. Odchod svojich najvýraznejších osobností dokázali dlhodobo prežiť len kresťanskí demokrati.

Nepomáhali ani ideologické rozpory v koalícii, ktorá šla od pravého mantinel - konzervatívneho katolíka s ľudáckym sentimentom Jána Čarnogurského, až po ľavý, zosobnený reformovaným boľševikom, niekdajším učiteľom Vysokej školy politickej Ústredného výboru KSS, Jozefom Migašom.

Kľúčové však bolo vnútorné nastavenie politickej reprezentácie, ktorá síce porazila Mečiara, no prijala jeho doktrínu, že „víťaz berie všetko. Všetky zdroje štátu považovala za svoju legitímnu korisť. Druhá Dzurindova vláda, ktorá už bola jednoznačne pravicová, dosiahla politické a ekonomické úspechy, ktoré hraničili so zázrakom. Bola odvážna, dynamická, inovátorská a zostal po nej kus poctivej roboty. A kauza Gorila. Dzurinda síce dokázal odstrániť negatívne symptómy mečiarizmu, zostal však prenášačom mečiarovského génu. Rovnako ako Robert Fico.

Fico nikdy nedokázal Dzurindu prekonať. Zmiernil síce najdrsnejšie dopady ekonomických reforiem v sociálnej oblasti, no dodnes len prerozdeľuje zdroje, ktoré vytvoril jeho predchodca. Politicky ani ekonomicky nedokázal posunúť krajinu nikam. Ekonomicky sme stále montážnou halou svetových automobiliek, hoci je jasné, že už o nejaké to desaťročie sa bude počet robotníkov v priemysle blížiť k nule. Mentálne sme práve dorazili do dvadsiateho storočia. Riešime si pravicu, ľavicu, kapitalizmus a socializmus. Vo Fínsku medzitým testujú základný nepodmienený príjem, pretože je jasné, že aj vysokokvalifikovaná ľudská práca sa čoskoro stane zbytočnou. Stali sme sa občanmi globálnej veľmoci, ktorá je druhou najväčšou ekonomikou sveta a súčasťou najmocnejšieho vojenského zoskupenia planéty, ale politickým hitom sú u nás ešte stále „národné záujmy“ a „suverenita“.

Keby bola dvadsaťpäťročná Slovenská republika personifikovaná ľudskou postavou, bol by to trochu taký rozprávkový „Hlúpy Jano“ - mocný junák kdesi z lazov, nie veľmi vzdelaný, plný predsudkov a povier, ufrflaný a zahľadený do seba, no aj prirodzene bystrý, prispôsobivý, zdravý a pripravený poruvať sa so životom. Poprajme mu všetko najlepšie a veľa šťastia. Bude ho potrebovať.