Čo sa u Mečiara naučil, u Danka akoby našiel

Médiá nezvyknú komentovať konkurenciu. Nepatrí sa to. Nedá sa však obísť, keď sa nominant politických a mentálnych dedičov Jána Slotu rozhodne zglajchšaltovať verejnoprávne médiá metódami, ktoré sa v deväťdesiatych rokoch naučil u Vladimíra Mečiara. Dilema komentátora zaniká sama, z podstaty veci. Rozhlas a televízia Slovenska pod vedením Jaroslava Rezníka prestávajú konkurovať komukoľvek, azda okrem menej talentovaných pracovníkov propagandy v straníckych centrálach.

Neprekvapuje, že sa národniari pod vedením Andreja Danka rozhodli ovládnuť verejnoprávnu televíziu. Vplyv v televízii je ich jedinou šancou na prežitie najbližších volieb. Nejde o to, že vodca SNS ani za triezva nedokáže poskladať dve po sebe idúce vety, ktoré by dávali aspoň taký zmysel, ako bľabot jeho predchodcu, keď bol na hranici ťažkej otravy alkoholom. Ešte aj na tú hanbu s bozkávaním kapitánskych výložiek by časť ľudí mohla zabudnúť. No kapitán hejslovákov nemôže stáť po boku Roberta Fica, Andreja Kisku a Bélu Bugára, sľubovať vernosť Západu, EÚ aj NATO, a politicky to prežiť.

Televízna obrazovka je ešte stále najsilnejším médiom. Stále má najväčší zásah. Politici sa ešte vždy najviac boja toho, že ich znemožní kamera. Zo žiadnej kauzy si nerobia ťažkú hlavu, kým ju nezahrá aspoň jedna televízia. A, samozrejme, funguje to aj naopak. Televízia by dokázala dostať aj pomerne úbohú politickú stranu cez päťpercentné kvórum. Keby to robila inteligentne. Preto si kapitán Danko od Fica vydupkal RTVS a nasadil tam svojho najlepšieho profesionála.

Rezník sa prvýkrát stal riaditeľom verejnoprávneho rozhlasu v roku 1997, z vôle Mečiara a HZDS. To už bol prezidentov syn unesený a Róbert Remiáš zavraždený. Rezník presne vedel, komu ide slúžiť. Slúži mu ku cti, že už ani vtedy to nerobil veľmi dobre. Počúvanosť rozhlasu nikdy nepadala tak prudko na dno, ako práve za jeho éry.

Svoju špinavú robotu nerobí omnoho lepšie ani dnes. Zrušiť reláciu ako sú Reportéri je natoľko chúlostivé, že to môže urobiť len skutočný diletant. Pritiahnuť nových ľudí, zvýšiť rozpočet, najprv rozšíriť okruh tém a potom ho zúžiť, ale na opačnom konci – to by bolo zákerné. Ale zrušiť poslednú investigatívnu publicistiku na obrazovke, so zdôvodnením, ktoré sa nedá čítať inak, ako že ju robila banda neschopných a lenivých amatérov, to je síce rýchle a efektívne, ale nesmierne tupé. Vyvolá to totiž odpor.

Nejde len o samotnú reláciu, ale predovšetkým o symbol. Na Reportérov naposledy útočila Matica, pretože preprali jej špinavú bielizeň. A hoci by bolo naozaj iba náhodou, že členom prezídia Matice slovenskej je aj Jaroslav Rezník starší, otec riaditeľa RTVS, neuverí im to azda ani pani Rezníková.

Kým budú rozhlas a televízia pod Rezníkovým vedením, každý novinár, ktorý si váži svoju dôveryhodnosť, sa im na kilometre vyhne. V tomto okamihu je RTVS ešte plná profesionálov, ale dlho sa už nezdržia. Kto neutečie sám, beztak padne za obeť straníckym a ideologickým čistkám.

Čo sa Rezník za Mečiara naučil, za Danka akoby našiel. Od roku 1997 mentálne nezostarol ani o jediný deň. Nič sa nenaučil, nič nezabudol. Je na ceste do siene slávy normalizačnej propagandy, kde sa zaradí k velikánom ako Jozef Darmo, Igor Kubiš či Pavel Kapusta. Približne s rovnakými výsledkami.

Verejnoprávny rozhlas a televízia prídu o ľudí, kredit aj obsah. Ak bude Rezník takto pokračovať ďalej, vo volebnom roku bude Danko schopný osloviť viac ľudí aj s účtom na pokeci.