Z Fica zostal tlieskajúci zväzáčik

Miloš Zeman môže mať iný názor na Alexandra Dubčeka ako Robert Fico. Pokojne aj znevažujúci. Je síce nezdvorilé, ako ho opľúva pred slovenským premiérom, ktorý plánuje na Prvého mája rozdávať ceny Alexandra Dubčeka, ale Zeman je prízemný človek. Vysoký intelekt s nízkou kultúrou, v tom spočíva jeho čaro. Aspoň pre spodinu. Je ako oni, ale býva na hrade. Od Zemana sa nič lepšie čakať nedá. Keby to Fico, v záujme nadštandardných česko-slovenských vzťahov, pretrpel s kamennou tvárou, dalo by sa to pochopiť. No predseda slovenskej vlády hanobeniu svojho idolu tlieskal. Nadšene, ako mladý zväzák prejavu okresného tajomníka KSS.

Možnosti sú dve. Nedá sa vylúčiť, že počas pomalého a nie veľmi obsažného prejavu hlavy českého štátu Fico nedokázal udržať pozornosť. V rečníckych pauzách s hraným nadšením tľapkal rukami, ako keď manžel na správnych miestach mechanicky pohmkáva a prikyvuje svojej lepšej polovičke, aj keď myslí na pivo a futbal. My, muži, sme na toto zrejme evolučne prispôsobení. Občas sa nám stane, že prikývneme na nesprávnom mieste a potom musíme sťahovať ťažké kusy nábytku a mazať na steny novú farbu. V lepšom prípade. Niektorí musia kupovať kabelky, autá a šperky. Fico z toho vyviazne oveľa lacnejšie. Iba vyzerá ako trubiroh. Ale úplný.

Druhá, oveľa smutnejšia možnosť je, že Fico je naozaj trubiroh. Nebýval. Dokonca aj jeho nepriatelia uznávali, že je bystrý a pracovitý. Ale každý môže časom osprostieť. A tlieskať hrubej urážke politickej ikony, od ktorej predseda Smeru odvodzuje značnú časť svojej ideológie, a dobre že nie aj legitimitu, by bolo aj v najlepšom prípade hlúpe. Asi aj trochu zbabelé. Akoby nemal odvahu dať Zemanovi najavo, že jeho gesto nedokáže oceniť.

V skutočnosti je to, samozrejme, ešte horšie. Zeman je pijan a hulvát, nie hlupák. Netrpí žiadnou formou demencie. Presne vie, čo Dubček pre Fica znamená. Bola to prvotriedna urážka, ktorá si vskutku zasluhuje potlesk. Od každého, kto si myslí, že predseda slovenskej vlády je zakomplexovaný chmuľo, ktorý si zatlieska, aj keď ho budú opľúvať. Ktovie, či si to Fico napokon aj nemyslí.

Sú tu aj iné príznaky, že úpadok Smeru súvisí priamo s jeho osobným úpadkom. Je už verejným tajomstvom, že nekomunikuje ani so svojimi naozaj dôležitými spolupracovníkmi. Pracuje menej, ako bolo jeho okolie zvyknuté. Prestal počúvať ľudí. Prestal s nimi hovoriť. Začína sa mu rozpadať členská základňa, a to je to, čo bude znamenať jeho koniec.

Ani desať Kaliňákov a päťdesiat Richterov by nedokázalo rozložiť Smer tak spoľahlivo a rýchlo ako Ficova ľahostajnosť. V regiónoch majú členovia strany pocit, že sa o nich alebo ich názor nikto nezaujíma. Že predseda na nich kašle. Nepotrebuje ich. Strana sa viditeľne rozkladá a slabne. Čím ďalej idete od hlavného mesta, tým citeľnejšie.

Tajomstvo Ficovho úspechu spočívalo v poctivej straníckej práci. Slovensko je rurálna krajina, voľby sa tu vyhrávajú na vidieku. Funguje to tak, že väčšina dediny volí toho, na koho ukáže prstom starosta. Smer mal vybudované štruktúry v každej koncovej obci a staral sa o ne. Práve tieto štruktúry sa teraz rozpadajú, ako Ficov imidž. Z drsného ľavicového rebela zostal iba premotivovaný ťapkajúci zväzáčik, ktorý pokorne šúcha nohami pred autoritou českého prezidenta.