Progresívna nuda

Dlho očakávané Progresívne Slovensko konečne má svoj program aj vedenie - a stále nevyzerá ako hrozba pre konkurenciu. Pôsobí ako amatérsky pokus bratislavskej über-kaviarne o politiku. Nové hnutie vytiahlo do popredia dve najnudnejšie témy, aké vôbec existujú – vzdelanie a zdravie. No veď uznajte, kam by to boli Kotleba s Kollárom dotiahli, keby vás namiesto moslimských hôrd chránili pred zle liečeným infarktom v okresnej nemocnici? Kde by dnes bol Sulík, keby vašu modrookú blond dcéru nechránil pred chlipným africkým násilníkom, ale pred sprostosťou?

Keď chcete vyhrať voľby, musíte byť zaujímavý. Vzrušujúci. Zábavný. Ako Donald Trump. Alebo aspoň ako Danko, Matovič či Sulík. Trh už je síce nasýtený, ale ak sa vám podarí prekonať niektorého z už okukaných klaunov, možno dostanete potlesk a zo desať percent hlasov. Ak ste skutočne extrémny, môžete sa stať v tom cirkuse aj principálom. Aspoň do času, kým nepríde zábavnejší šašo.

Ivan Štefunko akoby nemal o rýchly výsledok záujem. Pokúša sa presadiť agendou, ktorá je natoľko nevďačná, že vláda ju svojho času radšej hodila na krk samosprávam. Zdravotníctvo, školstvo a sociálne otázky. Nikto príčetný by sa toho ani drevenou tyčou nedotkol. S miestnou školou a nemocnicou, na rozdiel od afrických utečencov, príde do styku každý. A málokto z toho zostáva nadšený.

Keď sa opýtate Jožiho Hudáka z horného konca, čoho sa bojí viac, asi vám spontánne odpovie, že fanatických moslimských vrahov z ISIS, ktorí sa chystajú zaplaviť Slovensko, a nie prepitého tupca s diplomom za pol svine, ktorý je primárom na internom oddelení v okresnom meste. Ale hádajte, kto o pol roka zabije jeho matku? Haňa z dolného konca má strach z Rómov, lebo jej kradnú zemiaky. Ale hádajte, kto jej o desať rokov rozkope hlavu a vezme invalidný dôchodok, aby mal za čo slopať. Pokojne stavte aj väčšiu sumu na jej dlhodobo nezamestnaného syna.

Skutočné problémy skutočných ľudí sú chudoba, choroba, strach z budúcnosti a nezáujem zo strany tých, ktorých považujú za autority. Majú pocit, že sú lúzrami systému a každý na nich kašle. V malých mestách a dedinách tvoria väčšinu. Už asi tisíc rokov. Ak sa Štefunkovi a jeho progresívnym podarí podchytiť túto masu, vymetie Smer z parlamentu ako smeti. Voľby sa totiž nevyhrávajú v hlavnom meste a Fico je dnes ikonickým predstaviteľom veľkomestského establišmentu. Dnes mu už ani členovia Smeru neveria, že ho zaujímajú problémy ľudí na vidieku.

Progresívne Slovensko predložilo svoju víziu Slovenska už dávno. Vzrušujúcich tém je plná. Štefunko azda aj ráta s tým, že na Slovensku sa málokto obťažuje čítaním politických programov. Zvlášť, keď pokrývajú temer všetky oblasti života. Príšerne veľa písmen. Dali by sa z nich vytiahnuť marketingové hrozienka. Niektoré aj naozaj konfrontačné. Prečo by ale zo seba robil dva roky pred voľbami živý terč, do ktorého budú strieľať všetci, od Fica cez Kollára a Matoviča až po Sulíka a Kotlebu?

Teraz, keď sa Ficovi začínajú rozpadať regionálne štruktúry, je ideálny čas vyberať personálne hrozienka konkurencie. A to práve Progresívne Slovensko skúša. Oslovuje ľudí, ktorí sú autoritami vo svojom regióne.

Ak sa Štefunkovi podarí získať na svoju stranu lokálnych mienkotvorcov a lídrov, ako sú starostovia, veľkí zamestnávatelia či úspešní mladí ľudia, môže uhrať aj lepší volebný výsledok, než ten, o ktorom si dovolí snívať nahlas a verejne. Mohol by všetkých tých zábavných bláznov nepekne zaskočiť.