Kaliňák klame. Tupo, ale účinne

Jedným z najúčinnejších sloganov volebného roka 1998 bolo „Mečiar klame“. Šokujúce nebolo poznanie, že nejaký predstaviteľ všemocného štátu klame. Nepochopiteľné bolo, že klame tak hlúpo. Bolo to neprehliadnuteľné. Odvtedy sa doba zmenila. Niekam sme sa predsa len posunuli. Vývoj nezastavíš. Dnes už nikoho nešokuje, že niekto klame tak tupo, ako trebárs Robert Kaliňák. Priehľadná lož sa stala základnou politickou normou.

Je napokon príznačné, že jediného politika, ktorý klamať nedokázal, táto jeho neschopnosť totálne zničila. Na Radoslavovi Procházkovi bolo okamžite vidieť, keď nehovoril pravdu. Bol v rozpakoch. Zo dvakrát to skúsil, no okamžite ho všetci vysmiali a z politiky navždy vypratali. Jeho detinsky neobratné pokusy zatĺkať sú priam ikonické.

Politik musí vedieť klamať plynule a s presvedčivým výrazom tváre. Je úplne jedno, že hovorí nepravdu, ktorú si dokážu ľudia veľmi jednoducho overiť. Dôležité je, aby mu uveriť mohol, kto uveriť chce. Volič sa predsa nerozhoduje na základe informácií, ale podľa svojich emócií. Ak chcete v politike niekoho poraziť, musíte voči nemu vzbudiť nenávisť.

V strednej Európe napríklad existuje tradične silný antisemitizmus. Ľudia u nás nemajú radi Židov. Nevedeli by vám celkom presne povedať prečo. Vedeli by vymenovať nejaké dôvody, trebárs, že sa spolčili, aby ovládali svet. No nevedeli by vám povedať, čo vlastne s tým ovládnutým svetom robia. Väčšina by netušila, podľa čoho takého Žida spoznáte. Práve preto je tento mechanizmus nesmierne užitočný. Ak chcete, aby niekoho mnohí ľudia nenávideli, bez toho, aby o ňom čokoľvek vedeli, jednoducho ho označíte za Žida.

Existujú stereotypy, ktoré fungujú aj na širšie skupiny, ako je primitívna spodina. Napríklad nikto nemá rád papalášov. Do 89. roku sme tento termín používali na funkcionárov štátu, ktorí ostentatívne zneužívali svoje postavenie na získavanie osobných výhod a privilégií. Je to malicherné a každému normálnemu človeku odporné.

Keď Robert Kaliňák ponúkol Andrejovi Kiskovi na cesty domov lietadlo, presne vedel, čo robí. Lietať na týždňovky do Grasalkovičovho paláca je niečo, čo pre bežného človeka vyzerá ako esencia papalášstva. Zároveň bolo ľahké naletieť, pretože tá ponuka bola sama o sebe absolútne racionálna.

Nočnou morou štátu, ktorý musí svoju hlavu chrániť dvadsaťštyri hodín denne sedem dní v týždni, je prezident, ktorý cestuje často a po zemi. Prezident republiky nie je súkromnou osobou ani vo svojej spálni. Je hlavou štátu aj keď je na dovolenke. Nemôže sa ísť len tak sám prejsť do parku, a už vôbec nie zajazdiť si na svojom súkromnom aute alebo lietadle. Ochranka mu to jednoducho nedovolí. Bodka.

Týždňovkára sme už v prezidentskom paláci mali, Rudolf Schuster pravidelne cestoval na víkend do Košíc vlakom. Pôsobilo to veľmi ľudovo, ale je to najdrahší možný spôsob prepravy. Polícia musí zabezpečiť celú trasu. Čo keby, nedajbože, nejaká pomýlená policajná hliadka začala strieľať po prezidentskom aute? Pokojne by mohla, na podpredsedu parlamentu už na tej istej ceste pár rán vypálila. Sú to desiatky ľudí, áut, operatívnych opatrení. Vládny špeciál, ak nevozí Kisku, lieta naprázdno, aby mali piloti odlietané povinné hodiny. Len si tak krúži. Za rovnaké peniaze, ako keď niekoho vozí. Je lacnejší.

Kaliňák to vie. Ale keď minister vnútra povie, že prezidentovi za tie lety poslal aj faktúru, ktorú nezaplatil, robí z neho bohatého, no skúpeho papaláša. Aby ho ľudia mali za čo nenávidieť. Je jedno, ak jeho vlastné ministerstvo napokon musí priznať, že prezidentovi republiky žiadne faktúry vystaviť ani nemohlo. To už nebude nikoho zaujímať.

Kaliňák klame, úplne priehľadne a hlúpo, ale aj tak mu to prejde. Napokon, keby existovala súťaž, kto z aktívnych politikov má viac privilégií, väčší osobný majetok a dopraje si drahší luxus, nebol by prezident s ministrom vnútra ani v jednej lige. Kaliňák je rozhodne viac papaláš ako Kiska. Ale vyhráva, lebo vie klamať. Tupo, ale bez hanby. Jeho voličom to stačí.