Pošlite Ficovi škatuľu od banánov

Boli časy, keď volebné preferencie Smeru prekonávali hranicu 40 percent. Robert Fico býval taký populárny, ako kedysi Vladimír Mečiar. Pred mnohými rokmi, mnohými sľubmi a mnohými škandálmi. Keď ešte poctivo drel v dvoch robotách – ako predseda strany aj predseda vlády. V ostatnom prieskume má síce stále bližšie k tridsiatke ako k dvadsiatke, no už iba o pol percentuálneho bodu. Pokiaľ chcel odísť v najlepšom, dávno zmeškal.

Fico skúšal uniknúť, keď skúšal vystriedať Ivana Gašparoviča a v pokoji si strihať meter do prezidentského dôchodku. Pritom bolo viac-menej jasné, že jeho vlastný volič nechce, aby sa zašíval v Grasalkovičovom ústave. Andrej Kiska bol v kampani nudný a úplne bezobsažný, no aj tak mu dal nakladačku, z ktorej sa najdlhšie vládnuci slovenský premiér dodnes celkom nevystrábil. Milujúci ľud si svojho favorita z čela vlády nepustil.

A napokon, Fico by pomaly mohol aj vyhorievať. Z väčšiny iných by po takom čase a tlaku nezostal ani popol. Možno je preňho úľavou, že hoci by stále vyhral voľby, vládnuť by už nebolo s kým. Všetci by mu konečne dali pokoj.

Most sa prepadá na hranicu zvoliteľnosti, zdola sa naň už tlačí SMK, čo je predlžená ruka maďarského premiéra Viktora Orbána. O územnej autonómii hovorí ešte len veľmi potichu, iba medzi svojimi, ale zato s obrovským zápalom. Pričom ani tak nejde o územné nároky, ako o destabilizáciu jediného člena V4, ktorý by mohol mať šancu prežiť ako súčasť Západu. Ak sa podarí oživiť vyhasnuté národnostné vášne na juhu Slovenska, dostanú Fica do skutočne nemožnej pozície. Alebo bude konať natoľko rázne, že vyvolá nevôľu v Bruseli, alebo ju vyvolá doma, a najbližšie voľby ho spláchnu. Pre Budapešť i Moskvu je to win-win.

Ani slovenskí národniari nemajú šancu dlhodobo prežiť v koalícii so socialistami. Andrej Danko má ideovo omnoho bližšie k Richardovi Sulíkovi, Borisovi Kollárovi, Igorovi Matovičovi, Alojzovi Hlinovi a vlastne aj k Mariánovi Kotlebovi. Kapitán SNS má byť konzervatívny nacionalista, nie bojovník za hlbšiu integráciu do jadra EÚ. Ani keby si mohol u Fica vydupkať všetky televízie, rádiá a papierové noviny k tomu, koľko ich len na Slovensku máme, nestačilo by to na presvedčenie voliča, že kope za národný záujem a blaho hrdých potomkov praslovänov.

Danko, výmenou za okamžité výhody a obchody, obetoval historickú šancu. Práve ten typ populizmu, s ktorým Ján Slota nedokázal prekonať hranicu dvadsiatich kresiel, je dnes absolútne víťazný. Na hnedej vlne si surfuje Sulík so svojimi svetlozelenými, ba aj Boris Kollár, ktorý sa ani po polovici funkčného obdobia v parlamente nedokázal stať naozajstným politikom. Stále je viac celebritou - plemenný otec s minulosťou, ktorá nebudí priveľkú dôveru - než poslancom národnej rady.

Otázka znie, koho budú voliť ľudia, ktorí by radi zostali súčasťou Západu a Európskej únie. Aj keď Fico opakovane deklaroval, že hlbšia integrácia do „jadra“ je preňho prioritou, reálne už nerobí nič. Už sa dokonca neobťažoval ani na rokovanie predsedníctva vlastnej strany, keď malo rozhodovať o výmenách krajských predsedov a generálneho manažéra Smeru. Oveľa viac energie neinvestuje ani do vládnutia a jeho neprítomnosť je cítiť všade. Vyzerá ako človek, ktorý to práve zabalil. Alebo sa práve balí a o chvíľu vypadne, ani sa neobzrie. Možno by ocenil pár škatúľ od banánov.

Novozaložené Progresívne Slovensko vo svojom prvom prieskume dosiahlo 1,9 percentuálneho bodu, čo po takom krátkom čase naozaj nie je málo. Ak sa mu podarí využiť dieru na trhu, ktorá tu zostane po definitívnom zániku posledných štandardných strán, môže ostatných hráčov škaredo zaskočiť.