Keby Fico použil mozog

Prieskumy dôveryhodnosti politikov vypovedajú o všeličom možnom, azda okrem toho, ako veľmi – alebo málo – sú hodní našej dôvery. Podobne ako pri volebných preferenciách nie sú dôležité konkrétne čísla, ale dlhodobé trendy. A tie ukazujú, že keď dôveryhodnosť politikov rastie, rastie zhruba rovnako všetkým. A rovnako aj klesá. Prosto existujú obdobia, keď máme politikov plný chrup, kým inokedy ich máme len v niekoľkých zuboch.

V tomto okamihu by sa napríklad zdalo, že Andrej Kiska a Robert Fico sú hodní našej dôvery v rovnakej miere. Kiska pri tom oslaboval, Fico posilňoval. V lete sa stretli a odvtedy klesajú úplne synchrónne.

Ak sa pozriete na krivku Andreja Danka, ktorý pribudol do týchto meraní o rok neskôr ako prezident, zistíte, že čiara jeho dôveryhodnosti má v dlhodobom horizonte podobný priebeh. Trochu strmšie stúpal, ale o čosi strmšie aj padol.

Keď sa nový hráč, ako Kiska alebo Danko, zaradí do tejto súťaže politickej krásy, musí mať za sebou nejaké tie úspešné voľby, no ešte nestihol narobiť žiadnu skutočnú neplechu. Spočiatku mu teda dôveryhodnosť rýchle rastie. Kiska na chvíľu prekonal dokonca aj Ficov rekord a zlomil hranicu 30 percent. Potom si ľudia uvedomili, že hlava štátu je tiež len človek a  jeho dôveryhodnosť sa scvrkla na bežné ľudské rozmery. Dnes majú obaja, premiér i prezident, menej než štvrtinu.

To, ako vnímajú ľudia dôveryhodnosť politikov, pravdepodobne len okrajovo súvisí s tým, či ich už niekedy nachytali pri nejakej lži alebo podvode. Väčší vplyv majú sympatie. Ak má človek obľúbeného politika, verí mu. Volič sa napokon málokedy rozhoduje hlavou. V demokracii má hlas každý, kto je plnoletý a svojprávny a kto nemá aj nejakú ďalšiu kvalifikáciu, spravidla volí srdcom. Lenže srdce je sval, ktorý sa na myslenie nehodí o nič viac ako trebárs zvierač. Napriek tomu, či práve preto, majú prieskumy dôveryhodnosti solídnu výpovednú hodnotu.

V tomto okamihu je jasné, že dominantnými postavami politickej scény sú premiér a prezident, a to nielen nominálne, z titulu svojich funkcií. Sú to práve oni, na koho si ľudia najčastejšie spontánne spomenú, a to v pozitívnej súvislosti. Kiska to má dobré dokonca aj medzi voličmi Smeru. Keby spolu vytrvalo nebojovali, možno by spoločne rástli rovnako vyrovnane, ako teraz padajú.

Zvyšok scény, koaličnej i opozičnej, je politický planktón, z ktorého vyčnieva len kapitán Danko. Zdá sa, že čo pokazil bozkávaním výložiek, nakoniec vyrovnal ostentatívnou láskou k Rusku. Len Robert Kaliňák sa prepadol hlbšie, ako by ho oprávňoval globálny trend. Ten je aktuálne vzostupný, no Feši ide proti nemu. Medzi voličmi Smeru je síce stále druhým najdôveryhodnejším politikom, mohlo by však byť problémom, že voličov Smeru je z mesiaca na mesiac menej.

Hodiť Fešiho cez palubu a kamošiť sa s Kiskom by bolo z Ficovej strany azda aj celkom racionálnym postupom. No zdá sa, že v poslednom čase aj premiér myslí inými orgánmi ako mozgom.