Tomáš Drucker, minister pohrebníctva

Tehotné ženy už nebudú musieť platiť desaťeurový poplatok, ak zneužijú nemocničný urgent. To bude populárne. Tehotenstvo síce nie je choroba, v tých najtradičnejších rodinách mu dokonca hovoria požehnaný stav, ale aj tak sa to ľuďom bude páčiť. Dobre to znie. Aj keď je to úplná sprostosť. Lebo ani tehotná žena nemá dôvod uvoľňovať zaseknuté vetry na mieste, kde zachraňujú životy v akútnom ohrození. Do nemocnice by mal človek prichádzať v záchranke, alebo vôbec.

Centrálny príjem nemocnice nie je lekárska pohotovosť. Ak vyťažujete jeho kapacitu žlčníkom, ktorý vás pobolieva už tretí deň, ale teraz o druhej ráno už naozaj veľmi, možno zomrie niekto s niečím naozaj vážnym. Trebárs s mozgovou ischémiou, ktorá nebolí vôbec. Alebo perforovaným žalúdočným vredom. Na urgent by mal prísť človek len vtedy, keď je pevne presvedčený, že si ho v nemocnici nechajú. Soplík a kašlík sú síce pre nás mužov smrteľné ochorenia, no pokojne s nimi môžeme zomierať aj doma.

Existuje jediný spôsob, ako ľudí odučiť od nezmyselného preťažovania urgentnej medicíny. Dať im za ňu zaplatiť. Desať eur je pri tom naozaj skôr symbolický poplatok.

V konečnom dôsledku ani pôvodný návrh nerátal s tým, že tehotné ženy by mali čokoľvek platiť v prípadoch, ktoré na urgent patria. Lenže budúca matka je mocný symbol. Emocionálny. Tehotenské brucho spoľahlivo prekryje akékoľvek rácio či logiku. Minister zdravotníctva okamžite vycúval.

Nevadí, nie na tomto stroskotá záchrana zdravotníctva. No medzi množstvom nič neriešiacich nápadov Tomáša Druckera je spoplatnenie neopodstatnenej návštevy nemocnice jedným z tých rozumnejších.

Slovenská medicína nie je taká mizerná, ako si predstavuje väčšina. Je solídna. V mnohých vyspelejších krajinách toho pacient bežne dostane menej. Lenže pacient nedokáže posúdiť úroveň medicíny, iba úroveň správania zdravotníkov. Keď sú k nemu milí, a ešte v peknom prostredí, je uveličený, hoci by ho tam utratili. Hlavným problémom urgentov je nezvládateľný pretlak pacientov, ktorí na ne nepatria. Preťažený a často aj vyhorený personál sa správa hnusne. Doplácajú na to všetci – lekári i pacienti. Spokojný nie je nik. Umierajú ľudia, ktorí by nemuseli. Nie pre zlú medicínu, ale pre mizerný manažment.

Tomáš Drucker azda aj je manažér, ale nie je to nijaký minister zdravotníctva. Na to mu úplne chýbajú schopnosti i politický mandát. Nechápe, že jeho primárnou úlohou je uchovať čo najväčší počet ľudí pri živote a zdraví. A keby aj chápal, nemá na to právomoc. Jeho úlohou je voľajako udržať v chode ekonomiku zdravia. Čo znamená, že ideálny človek je taký, ktorý platí poistné a potom rýchlo skape, najlepšie bez liečby.

Ak Drucker je nejakým ministrom, tak ministrom pohrebníctva. V tom rezorte sú mu dlžní minimálne ďakovný list a pamätnú tabuľu pri bráne každého cintorína.