Martin Klus: Spitzenkandidáti aj transnárodná kandidátka sú medveďou službou Európe

S blížiacimi sa voľbami do Európskeho parlamentu a koncom Junckerovej komisie sa opäť otvára diskusia o tzv. spitzenkandidátoch. Tých, ktorí sú okrem kandidatúry za europoslanca zároveň nominantmi na šéfa Európskej komisie. Samozrejme za predpokladu, že to bude práve ich „politická rodina“, ktorá získa v eurovoľbách najviac kresiel v Európskom parlamente.

Pre spravodajský portál EuropskeNoviny.sk pripravil Martin Klus, podpredseda Výboru pre európske záležitosti a tímlíder SaS pre zahraničnú politiku a politický systém. 

Takýto postup, hoc akokoľvek zaujímavý, však nemá oporu v Lisabonskej zmluve, ide proti vôli viacerých členských štátov vrátane Slovenska a má prinajmenšom dva vážne nedostatky.

Prvým je fakt, že takýto spitzenkandidát síce prejde demokratickou voľbou do Európskeho parlamentu, získa v ňom spolu so svojim tímom väčšinu, no tým zároveň stráca svoju autonómiu voči tejto inštitúcii. No a to je v rozpore s očakávaním, že Európska komisia má byť silná a nezávislá rovnako voči členským štátom, ako aj voči Európskemu parlamentu. Druhým vážnym problémom je obmedzenie manévrovacieho priestoru samotným národným štátom pri hľadaní najlepšieho kandidáta na tento post. Obzvlášť, ak by sme chceli vziať do úvahy aj geografické, rodové, či politické faktory. Inak povedané, dnes je takmer nereálne myslieť si, že by sa takýmto spitzenkandidátom mohol stať ktokoľvek zo Slovenska, žena, či nositeľ inej ako ľudovej, resp. socialistickej ideológie.

A to je vážny problém, kvôli ktorému je idea tzv. spitzenkandidátov medveďou službou Európe. Jej značná časť totiž môže nadobudnúť oprávnený dojem, že je z tejto súťaže vyradená skôr, ako sa vôbec začala.

No a podobne je to aj v prípade najnovšieho nápadu tzv. transnárodnej kandidátky vo voľbách do Európskeho parlamentu. Podľa neho by sa 27 poslancov mohlo voliť na osobitnom hlasovacom lístku naprieč celou Európou. Priznám sa, nie je mi celkom jasný systém, kto by boli daní kandidáti a ako by takáto voľba prebiehala. No o to jasnejšie mám v tom, že dnes nie je na Slovensku taká „európska osobnosť“, ktorá by bola voliteľná naprieč 27 štátmi EÚ. Snáď s výnimkou europoslanca a predsedu SaS Richarda Sulíka. Ten je totiž dobre známy aj v Nemecku a Rakúsku. Richard Sulík sa však už nechal počuť, že jeho úlohou je hájiť záujmy Slovenska, čo sa v jednom okamihu pri hájení záujmov Fínska, či Grécka pri niektorých politických otázkach jednoducho nedá.

Ak sa teda otázka transnárodnej kandidátky otvára spoločne s témou nahradenia 73 poslancov za odchádzajúcu Veľkú Britániu, tak na to existuje veľmi jednoduché riešenie. Nešpekulujme s kontraproduktívnymi nápadmi a ak Británia skutočne odíde, tak počet poslancov jednoducho klesne na 678. Nič viac a nič menej. Aspoň nám zostane dostatok manévrovacieho priestoru pre budúce nové členské štáty a síce malá, ale predsa len úspora verejných prostriedkov. Nakoniec, po Brexite bude chýbať v rozpočte Európskej únie 9 miliárd eur, takže každá, hoc aj malá usporená suma sa dnes počíta.